Posledný týždeň bol dosť nahovno. Veľa ľudí ma vytočilo a namiesto toho, aby som zo skrine vytiahol svoj zaprášený rotačný guľomet a zastrieľal si po škôlkároch, rozhodol som sa radšej si vyventilovať hlavu týmto článkom. Pero je vraj mocnejšie ako meč.
(Pero ale nemá 6 hlavní a kadenciu 6000 nábojov za minútu )

Dnes to bude o skončení školy a o zaspomínaní si na staré dobré časy a aby to malo aj pre vás nejakú informačnú hodnotu, tak niečo málo o mojich skúsenostiach s rôznymi providermi webhostingu.

Pamätám si, keď som ako malé decko behal po sídlisku s kamarátmi a robili sme bordel všade, kde sa len dalo. Buď sme robošom na stavbe prevrátili maringotku alebo sme v kamarátovom paneláku podpálili v pivnici staré pneumatiky. Dnes už po ulici chodia len dôchodcovia s ich ratlíkmi a nákupnými taškami. Kam sa podel všetok život z ulíc?

Keby sme nevynašli tranzistory, žili by sme ešte v jaskyniach, jedli fialové bobule a naháňali mamuty. Vďaka elektronike ale môžme komunikovať s ľuďmi na opačnom konci sveta, hrať skvelé hry, užívať si filmy a hudbu, zohriať si večeru a nechať si vyprať osrané trenky…alebo ani nie?

Niečo o tom, čo som nespravil a čo spraviť chcem. Pár optimalizácií a vylepšení blogu a mojej regulérnej stránky a na záver stručné predstavenie môjho (možno) nového prispievateľa. Dokopy nič pre silné žalúdky.