Dnes už nikto nepočúva country, chápesh?
Keď som bol ešte malé decko, o CDčkach sa mi ani nesnívalo, MP3 nikto nepoznal a keby som vedel, čo je to internet, asi by som to ani nevedel poriadne vysloviť. Jedno je ale isté – hudbu som dôverne poznal už keď som si nakladal do plienok. Myslím, že som svoju potrebu neustále počúvať hudbu zdedil po svojom otcovi. Ten má veľkú zbierku starých dobrých praskavých a šuštiacich LP platní a v nej všetko možné od rocku, cez country a pop až po klasickú hudbu. Keď som už bol vo veku, kedy som dokázal koordinovane pohybovať svojimi dengľavými končatinami, naučil som sa používať náš starý gramofón Tesla Synkopa (mimochodom, neviete niekto, kde doňho zoženiem náhradné hlavy aj s ihlou?). Vyrastal som na veciach ako Elán, Fešáci, Greenhorns, The Police, Beatles, Rolling Stones, Abba a Boney M. Dnešnej generácii to už asi moc nehovorí.
Všetko sú to kapely, ktoré majú niečo spoločné a očividne (alebo skôr „ušičujne“?) to nie je hudobný žáner. Skôr je to filozofia hudobníkov a to, čo sa skrýva za ich motiváciou skladať skvelé pesničky, ktoré ešte aj dnešnú mladú generáciu dokážu osloviť. Táto filozofia, respektíve jej deficit, je príčinou existencie toho humusu, ktorý musím dnes počúvať. Dnes je všetko už len o peniazoch, nikto nemá žiadne „vznešené“ hodnoty. Úspech sa hodnotí podľa zisku a všetko je merateľné peniazmi. Dobrý pocit zo skvelo vykonanej práce už nikoho nemotivuje.
Veľmi dobrým príkladom toho, ako sa hudobný priemysel v priebehu posledných desaťročí vyvíjal je film Dreamgirls. Jeden z dôvodov, prečo sa mi tento film páčil, je Eddie Murphy (po dlhom čase konečne v poriadnej úlohe a v serióznom filme). Ďalším a omnoho podstatnejším dôvodom bolo vyobrazenie vtedajšieho fungovania hudobného priemyslu (aj keď so zameraním na kabaretné vystúpenia a černošskú hudbu). Samozrejme, že aj vtedy išlo o peniaze. Ja to nikomu nezazlievam. Dobrý pocit nikomu chlieb do úst nedal. Čo sa mi ale na tej dobe páčilo a čo dnes už asi nikde nenájdete, je spôsob, akým sa hudobníci snažili vtedy peniaze získať – čo najkvalitnejšou a najprepracovanejšou hudbou a spevom. Pamätám si scény z tohto filmu, kde sa manažér neustále rozčuľuje nad tým, ako hudba nie je dostatočne precítená, ako jej chýba čosi, čo sa nedá opísať, ako treba vymyslieť niečo nové a neslýchané.
Dnes manažér hudobnej skupiny rozmýšľa skôr nad tým, ako ešte viac zvýrazniť cecky svojej zverenkine a s ktorým emom ju spárovať, aby sa o tom písalo v každom teenagerskom časopise. Hudba vôbec nie je dôležitá. Stačí pár klikov na počítači a ten automaticky a bezcitne vygeneruje nejaké tuc-tuc, na čo môžu 16-ročné pipiny z Hodruše Hámrov vrtieť riťkami na bratislavskej diskotéke, aby zaujali rakúskych „podnikateľov“ kupujúcich omamné drinky za nemalé eury. S klipmi je to to isté. Černoši majú prdelaté černošky v bikinách premávajúce sa v lowrideroch a zhovadených Phantomoch po slnečnom predmestí a hotovo. Popové sliepky zase majú zváračské okuliare, metrosexuálov a počítačovo upravený hlas, aby nebolo počuť, ako strašne ziapu (p-p-p-poker face p-p-poker face). Nemôžem si pomôcť, ale dnes je tá hudba nejaká sterilná a oničom. Všetko je rovnaké, bez štipky originality a nápadu.
Neviem, či sú hudobné preferencie zakorenené hlboko v každom z nás alebo sa vyvíjajú postupne ako starneme. Jedno viem ale určite, a to že už od malička som závislý na hudbe. Nemyslím to teraz obrazne, ale doslovne. Keď čo i len kratšiu dobu nemám prísun svojej obľúbenej muziky, začnem byť nepokojný ako kuchárka v školskej jedálni. Keď tak nad tým teraz uvažujem, už od detstva uprednostňujem rýchlu a energickú hudbu. Nech som chytil do ruky akúkoľvek platňu, vždy som si púšťal najčastejšie tú skladbu, ktorá bola výrazná, rýchla a melodická. Dialo sa to akosi samovoľne. Zrejme je hudobný vkus naozaj zakorenený v každom z nás už od narodenia. Ako základoškolák som fičal asi na všetkom, od rapu, cez disco, techno až po metal. Dalo by sa povedať, že som tak experimentoval a hľadal štýl, ktorý mi najviac vyhovuje. Dnes už viem celkom presne, aká muzika mi reže najviac, ale zase na druhej strane nemôžem povedať, že by to bol jeden konkrétny štýl alebo interprét. Je to skôr nejaká špecifická myšlienka, ktorá sa za mojou obľúbenou hudbou skrýva. Ťažko ju opísať jedným slovom. Aby sa mi hudba páčila, musí byť v prvom rade umením. Čo je to ale podľa mňa umenie je zase na ďalší článok, takže o tom snáď niekedy inokedy. Proste za tou hudbou musí byť nejaké úsilie a snaha autorov vytvoriť niečo poriadne. Ďalším kritériom je estetika – musí sa to dať počúvať. Mám rád starý metal z 80. a 90. rokov, pretože je naozaj prepracovaný, šťavnatý, komplikovaný a dokonalý svojou nedokonalosťou (samozrejme sú aj výnimky). Niečo také sa dnes už takmer nedá nájsť.
…mne sa to ale podarilo, keď som nedávno išiel kamsi autom a od nudy som sa začal prehrabávať v priehradke u spolujazdca v nádeji, že tam objavím nejaké moje CDčka. Žiadne z našich rádií sa totiž moc počúvať nedá. Fun Radio pozná len asi 4 pesničky a tie omiela stále dokola. Slovenský Rozhlas stále iba rozpráva, čo ma za volantom uspáva a zvyšok je niekde medzi tým. Keď nemám inú možnosť, tak si tam dám Expres kvoli častým dopravným informáciám. Na moje prekvapenie som v priehradke našiel straré zaprášené CD Ostrov Fešákú. S úsmevom a pocitom nostalgie som si pustil tento klenot českej hudby, a keď som sa viac započúval do starých známych piesní z môjho detstva, uvedomil som si, aká je tá hudba v skutočnosti dobrá, a prečo boli (a stále sú) Fešáci takí populárni. Niektoré ich piesne vyžadujú naozaj vynikajúce zvládnutie rôznych hudobných nástrojov a texty sú nápadité a vtipné. Je pravda, že Fešáci veľa piesní prebrali od zahraničných interprétov, ale napriek tomu je v nich stále cítiť, že do nich bola vložená veľká dávka úsilia a umu, čo je asi ten dôvod, pre ktorý som opäť začal počúvať country. Dnes už nič z toho ale nie je podstatné. Dôležité je, aby hudba vznikla rýchlo, aby to stálo 6,50 a aby tam boli cecky, drahé autá a pozérske hlášky pre teenagerov, ktorí nie sú schopní rozmýšľať sami za seba a potrebujú MTV, aby im diktovalo životný štýl. Dnes už nikto nepočúva country 🙁
Na záver ešte zopár mojich obľúbených songov, ak by ste si chceli spraviť obraz o tom, čo považujem za dobrú hudbu.
1) Brand New Sin – House of The Rising Sun
Už samotná pôvodná verzia od Animals je legendárna a chalani z Brand New Sin jej dali poriadne na prdel a vypiplali ju do maxima. Táto pesnička je podľa mňa najlepšia na počúvanie pred spaním, cez sluchátka a pekne na plné gule. Vtedy si dokážem vychutnať každý jeden tón a jeho intenzitu. Občas zadrnčí struna o hmatník, sem tam nejaký slide alebo vŕzganie prstov kĺzajúcich po hmatníku gitary. K tomu spevákov fantastický drsný hlas blúdiaci medzi tlmenými hĺbkami až po mohutné výšky. To všetko zabalené do lenivého rytmu na začiatku a postupne sa stupňujúcej intenzity z čistých gitár, cez elektrické riffy a sóla až po rýchle tempo na konci. Jeden z najlepších songov na svete.
2) W.A.S.P. – Cocaine Cowboys
Z iného súdku je táto pecka od W.A.S.P. – americkej kapely, ktorá funguje už dlhé roky a svoj zenit dosiahla v 80. rokoch. Blackieho uvrešťaný hlas skvele pasuje do ich divokého a energiou nabitého štýlu. Ja sa dokonca opovažujem ich nazvať AC/DC hair metalu, keďže ich piesne sú si tiež dosť podobné, ale každá jedna má svoje špecifiká. Konkrétne táto pesnička sa hodí na počúvanie v aute, hlavne na nejaký poriadny road trip s bandou kamarátov. Keď sa rozbehne refrén, tak je to jedna báseň – vietor vo vlasoch, dopravné značky sa mihajú po stranách ako rozmazané nečitateľné machule a kokainoví kovboji sa rútia sveteľnou rýchlosťou smerom k zapadajúcemu slnku.
3) Ozzy Osbourne – Mr. Crowley
Symbolom najväčších hudobných machrov pre mňa vždy boli a budú vymakané gitarové sóla. Nie každý dokáže poriadne vyprstovať gitaru tak, že sa dymí z hmatníka. Sú síce rýchli gitaristi, ale ja vždy hovorím „odtiaľ potiaľ“. Je hranica, za ktorou už tie superrýchle a supernáročné sóla proste nie sú počúvateľné. To najlepšie gitarové sólo musí byť zložité, aby ho bolo možné oceniť, ale zároveň musí byť aj uchu lahodiace. Nájsť tu správnu rovnováhu medzi týmito aspektami je neľudská úloha, a preto to dokázal len jeden z mála gitarových bohov – Randy Rhoads. Klobúk dole, ešte nikdy som nepočul gitaru plakať.
Tweet