Zbrojný preukaz skupiny A – 2. časť
V prvej časti som sa rozpísal o tom, ako a prečo som sa rozhodol urobiť si zbroják na skupinu A a ako prebiehal celý proces podania žiadosti. Veru, bol to proces. Nestačí len vypísať papierik a vhodiť ho do krabice.
Na jednej strane je to poriadna otrava, ale na druhej strane, ak by to bolo úplne jednoduché, mal by zbrojný preukaz každý somár. Takže v konečnom dôsledku je to asi dobre.
Teda po úspešnom podaní žiadosti som mal čakať, kedy mi bude oznámený termín skúšky. Povedal som si, že sa na ňu začnem učiť až vtedy, keď už konkrétny termín budem poznať. Dovtedy som si ale šiel ešte s kamarátmi dvakrát zastrieľať na strelnicu, aby som nebol príliš nervózny počas praktickej časti skúšky – manipulácia so zbraňou.
Tiež som si kúpil knižku, z ktorej som sa plánoval učiť. Medzičasom ubehlo zopár týždňov, ale nikto sa mi neozýval. Ani list, ani telefonát, ani policajt pred dverami.
20. decembra už som začal byť netrpezlivý a rozhodol sa zájsť k policajtom na návštevu a popýtať sa, či na mňa nezabudli. Za pultom sedela tá istá sexy policajtka. Spýtal som sa, či oznámenia o termíne skúšky posielajú doporučene do vlastných rúk. Vraj áno, tak som ju poslal skontrolovať, či poslali aj mne, lebo som zatiaľ nič nedostal.
Ona vytiahla zakladač z veľkej komunistickej plechovej skrine a povedala mi, že mi to poslali už 12. decembra, viac ako týždeň dozadu. „Neni možné„, pomyslel som si nahlas, lebo ja som nič nedostal. Tak som ju aspoň ukecal, aby mi povedala termín skúšky, keďže už tie papiere drží v ruke. Ešte som jej podpísal vyrozumenie o termíne skúšky a išiel som domov.
Ako som vošiel do brány, tak tam chalan z pošty akurát vkladá obálky do schránok a keďže sa s ním trochu poznám, hneď mi dal obálku a papier na podpis, že „toto tu mám pre vás doporučene„. Hádajte, od koho tá obálka bola!
Na pečiatke bol dátum 18.12.2013, čiže ona to možno hodila na hromadu „na odoslanie“ ešte dvanásteho, ale kým sa to naozaj podalo na pošte, ubehol týždeň. Dátum skúšky – 14. január 2014.
Zhruba týždeň pred termínom som sa začal učiť. Najprv som bol sklamaný, lebo po letmom prelistovaní knihou som si uvedomil, že sú to len samé paragrafy. Čiže bifľovačka ako na základnej škole. Ale keď som sa potom do toho pustil, zistil som, že každú chvíľu sú tam nejaké zhrnutia a vysvetlenia. Nejaké extra užitočné neboli, ale aspoň mi to pomohlo natlačiť tie paragrafy lepšie do hlavy. Po všetkých tých bodoch, odsekoch a statiach nasledovali samotné otázky – rozdelené do kategórií.
Knihu som študoval ako som mal čas, hlavne večer v posteli pred spaním. Za ten zhruba týždeň som ju prečítal asi dvakrát a zhodnotil to tak, že ak by som šiel na skúšku ako na výške, tak nejaké Béčko-Céčko by to mohlo byť.
Myslím, že v konečnom dôsledku sa jej kúpa oplatí, lebo čítať si len strohé paragrafy zo zákonníka na internete je smrteľná nuda. Stačí aj to, ale s tou knižkou to aspoň mne išlo do hlavy ľahšie.
Nastal deň skúšky. Na Políciu som sa mal dostaviť o ôsmej ráno. Bol som tam asi o 10 minút skôr, aby mi nič neušlo. Neušlo. Vošiel som do kancelárie, kde sedel policajt, sexy policajtka a ešte prokurátor. Podľa zákona mal byť členom komisie aj doktor, ale ten tam nebol. A možno stál celý čas za mnou a ja som si ho len nevšimol.
Odovzdal som občiansky, vytiahol si jednu z ponúknutých obálok a išiel som sa do vedľajšej miestnosti pripravovať na skúšku. Tam sa spolu so mnou pripravovali ešte ďalší dvaja chalani. Na malý pult som si rozložil papieriky s otázkami a na prázdnu A4ku som si začal písať odpovede, niektoré len v bodoch, niektoré doslova. Stačilo ich totiž iba prečítať z papiera, žiadna diskusia nebola potrebná.
Po asi 5-10 minútach si zavolali dnu prvého chalana. Ten tam bol asi 20-30 minút. Neviem presne, nestopoval som to. Zatiaľ som sa pripravoval. Zaujímavé, že tam nebol nikto, kto by nás kontroloval. Vygoogliť si teda správne odpovede na mobile bolo technicky možné. Niekedy v čase, keď si zavolali toho druhého chalana dnu, už som mal napísané všetky odpovede a tak som tam len sedel a nudil sa.
Chalan vyšiel vysmiaty von, tak som sa ho spýtal, či to urobil, on že „hej“ a už ma volali dnu.
Ukázali mi kam sa mám posadiť a poprosili ma, aby som prečítal prvú otázku a k nej odpoveď. Tak som odslova doslova prečítal otázku, potom z papiera svoju odpoveď a papierik odovzdal. Takto to celé prebiehalo. Sem tam som povedal niečo vtipné na odľahčenie atmosféry, ale asi to vyznelo skôr trápne, pretože na moje vtipy zjavne neboli moc zvedaví.
V nejakej otázke som neodpovedal úplne presne, tak sa ma policajt spýtal, či som si istý („nie„), dal mi doplňujúcu otázku, po ktorej som sa opravil a išlo sa ďalej. Inak mi nejako s odpoveďami nepomáhali v tom zmysle, že by mi naznačovali odpoveď, žmurkali na mňa a tak podobne. Ak by som nevedel, tak „dovidenia“.
Jedna z otázok bola zameraná na poskytnutie prvej pomoci. Nebolo treba predvádzať žiadny Heimlichov manéver ani masáž srdca. Odpoveď bola čisto ústna.
Moja otázka bola, ako by som rozpoznal strelné zranenie pľúc a ako by som ho na mieste ošetril. Odpovedal som niečo v tom zmysle, že zranený by mal ťažkosti s dýchaním, vykašliaval by krv, krvácal zo strelnej rany v oblasti hrudníka.
Ošetrenie by som vykonal tak, že by som rany prekryl nepriedušným materiálom, napríklad igelitovou taškou. Snáď, aby chudák do príchodu sanitky nevyfučal. Nie som doktor.
Ja len dúfam, že v mojej prítomnosti nikoho do pľúc nestrelia. Každopádne odporúčam každému (a aj sebe) mať tieto veci v hlave a aspoň trochu aj natrénované. Človek nikdy nevie, náhoda je blbec a istota je guľomet.
Posledná otázka sa týkala praktickej manipulácie so zbraňou. Moja bola zhruba v zmysle „predveďte, ako by ste vybili nabitú krátku strelnú zbraň kategórie B„. Nepamätám si už presné znenie – to sa dá nájsť v hore spomínanej múdrej knižke. Do ruky mi zbraň nedali, lebo som im na otázku, či som už bol niekedy na strelnici povedal, že iba raz. Mal som teda odpovedať len ústne.
V podstate som im povedal, že by som v prvom rade manipuloval so zbraňou tak, aby som na nikoho nemieril, ale iba do bezpečného priestoru, v tomto prípade to bol gauč v kúte miestnosti. Jasné, že na gauči nikto nesedel.
Opísal som im, ako by som vybral zásobník, potom natiahol záver a pohľadom do komory (nie do hlavne!) by som vizuálne a poprípade aj prstom skontroloval, či tam nie je náboj. Potom by som ešte pre istotu naprázdno „cvakol“ do toho gauča.
Prokurátor sa až vtedy prvý krát usmial, pozrel sa na policajta, ten pokrčil plecami, povedal mi: „učili ste sa“ a dal mi podpísať nejaký papier a vrátil občiansky s tým, že na druhý deň už si môžem prísť pre zbroják.
O pár dní neskôr som si poň prišiel. Úprimne, nie som práve dvakrát nadšený z toho, že dajú zbrojný preukaz niekomu, kto údajne držal zbraň v ruke len raz na strelnici.
Aj v autoškole sa „manipulácia“ s autom preskúšava prísnejšie. Neviem si predstaviť, že by som na skúške iba povedal: „Stlačím ten pedál čo robí hluk a budem točiť volantom až kým neprídem do cieľa.“
Každopádne, som oprávnený legálne chodiť s nabitou zbraňou po ulici. Už mi len ostáva si tú zbraň kúpiť. O tom bude časť 3.
Tweet