Ako nedostať do držky

Mám depku. Sedím holý za počítačom, škrabkám parkety nechtami na nohách a počúvam, ako vonku nejaké urevané decko dostáva výprask.

Celú noc som nespal, lebo som pracoval a mal by som pracovať aj teraz, ale prdím na to. Je piatok, čas obeda a ja som v práci. A keď hovorím, že som v práci, myslím tým, že som doma.

Mám dnes home-office, takže ma šéf nesleduje a ja si na internete pozerám inzeráty ojazdených áut, konkrétne BMW 135i Coupe. A snívam.

Moja momentálna finančná situácia je biedna. Dlžím peniaze rodičom, dlžím peniaze bratovi a dlžím peniaze banke. Tak, ako sa na mojom účte každý mesiac objaví výplata, tak aj zmizne. A ja snívam.

Zatiaľ čo moje auto potichúčky hrdzavie na parkovisku, ja hľadám medzi inzerátmi zázrak a zisťujem, že to BMW si nebudem môcť kúpiť ešte niekoľko rokov. A keď si ho potom konečne kúpim, tak nebudem mať na poplatky, poistku a hlavne benzín. Takže bude potichúčky hrdzavieť na parkovisku. A ja potichúčky umierať od hladu.

Uvedomujem si, že som celé leto nenapísal ani jeden článok, nevypustil z hlavy ani trošku pary, len sporadicky tweetoval. Jazdil som totiž na motorke. A to je vlastne dôvod, prečo na mojom účte bliká červená STOPka a v mojej peňaženke brní čierna diera.

Som ale na seba pyšný, vymyslel som to totiž úplne geniálne. Motorku som kúpil ja, čiže všetky papiere sú napísané na mňa. Zaplatil ju ale môj brat, lebo gastráče odomňa v Honde nechceli. No a nakoniec som ju „dal“ otcovi ako darček na jeho 60-ku. Ale keďže otec celý týždeň pracuje v Rakúsku a cez víkendy chodia s mamou na chalupu, vozím sa na nej ja. Bankstri z Wall Street by boli na mňa hrdí.

Celé toto začalo už na jar, keď som sa rozhodol kúpiť motorku. Jednou z prerekvizít bol vodičský preukaz. Nebudem menovať autoškolu, lebo šak načo?

Ich prístup k zákazníkom bol značne nonšalatný, typu „prídite kedy chcete, ak bude voľná niektorá z motoriek, tak sa na nej vozte a keď budete mať pocit, že vám to už celkom ide, napíšte sa na skúšku“. Chodil som tam každý piatok rovno z práce, čiže oblek, kravata a topánky – ideálne oblečenie na motorku.

Po odjazdení asi 500 km po školskom dvore na improvizovanom „cvičisku“ v tvare písmena L som sa spýtal, či budeme aj v premávke jazdiť niekedy. „Jasné, postav sa do radu.“

Moja prvá jazda „naostro“ trvala asi 5 minút po úzkych uličkách Trnávky. Inštruktor mi dával neoceniteľné rady typu „Máš zelenú“, „Dnes je celkom teplo“ a „Keď ti niekto nedá prednosť, tak si f p**i“.

Skúška bola rovnako dôsledná. Ja som sedel na motorke a za mnou bol inštruktor, ktorý v podstate riadil motorku za mňa. Mojou úlohou bolo iba udržiavať rovnováhu, keď sme práve stáli.

Za nami v aute išiel policajt vezúci ďalších kandidátov, medzi ktorými bola aj jedna baba. Polda sa preto celý čas vyťahoval a rozprával šialené historky z podsvetia. Ako dopravák si mohol dovoliť byť celý čas nepripútaný a ak zrovna neohuroval babu svojimi dobrodružstvami z Dopravnej Polície, tak mobil na uchu a prst v riti.

Po návrate do areálu autoškoly sa policajt rozlúčil s tou babou a odišiel. Medzičasom kdesi z kríkov vyliezol inštruktor, každému nám podal ruku, poprial veľa šťastných kilometrov a zmizol. Vtedy sme sa na seba všetci pozreli, uvedomili si, že „asi sme to urobili“ a čo teraz?

O pár dní už som na Dopravnom Inšpektoráte držal v ruke svoj nový vodičák, ešte teplý, doplnený o skupinu A. Teraz už len kúpiť motorku.

 

Akurát pozerám na hodinky, že už je November. Leto a v podstate aj jeseň už sú za mnou. Motorka spokojne spinká pod plachtou. Užili sme si kopec zážitkov, videli nádherné scenérie a zbalili až jednu babu. Dokopy som najazdil 10 000 km. Môj otec asi 5.

Bohužiaľ toto leto na mne zanechalo aj negatívne následky. Jedným z nich je bowlingová guľa, ktorá sa nejakým spôsobom objavila v mojom bruchu a váži 7 kíl. To bude tým, že som tento rok sadol na bicykel až raz a to tiež len preto, že ma brat ukecal ísť s ním po práci na Kolibu.

S piatimi pauzami na tyčkovanie a jednou masážou srdca sa mi podarilo tam hore vytrepať. Dali sme si ako vždy skvelú Kofolu, pečený kalbás s horčicou, pár štípancov od zmutovaných pozáplavových komárov a hurá domov. Zadýchal som sa aj pri jazde z kopca.

Dnes je moja kondička úplne úbohá. Keby ma niekto poslal pre smrť, tak je nesmrteľný. Ale aspoň už viem, prečo ma vždy tak strašne bavilo jazdiť na bicykli. Lebo som nemal motorku!

Bežne mávam svalovicu od čakania na jedlo pri mikrovlnke a minule som si pri vstávaní zo záchoda natrhol hamstring. Aj by som začal chodiť pravidelne do posilky, ale našťastie na to nemám peniaze. Splácam totiž ešte stále tú motorku. Ako je mi dobre.

Minule som si v práci všimol jeden zaujímavý fenomén. Zombie apokalypsa sa už pomaly ale isto rozbieha. A nie je to ako vo filmoch, kde vás v nedeľu o ôsmej ráno pri vstávaní z postele dokúše susedova hnijúca dcéra. Ľudia sa na zombíkov menia postupne a tak pomaly, že si to nedokážeme ani uvedomiť. Ale Leonid so svojim IQ 144 (Mensa certified) si to uvedomil, pretože každý deň nakupuje v Bille.

Chodím tam každý pracovný deň ráno (kým sa mi v kancli zapína počítač) a pravidelne si kupujem 4 kukuričné pagáče, čokotwister a 1 chladený Red Bull. No a vďaka týmto mojim expedíciám som si všimol, ako sa tam ľudia plynule menia na zombie. Konkrétne mám na mysli pokladníkov.

Vždy som myslel, že pokladníka nemôže robiť len tak hocikto. Buď si študent učňovky na brigáde, alebo dospelý človek, čo bol na ZŠ triedna celebrita (a tým jeho kariérny rast skončil).

Pred asi 2 mesiacmi nastúpil do Billy nový pokladník. Od ostatných sa líšil svojim entuziazmom a všetkými smermi sršiacou dobrou náladou. „Dobrý deň 🙂 Billa kartičku máme? 🙂 Nie? 🙂 A neprosíte si? 🙂 Nech sa páči 20 centíkov naspäť 🙂 Ďakujem a príďte zas 🙂“

O dva týždne neskôr už bol skonvertovaný. Pod očami vačky, že by v nich mohol domov nosiť nákup, chrbát krivý ako predvolebný sľub, vlasy šedivé, pokožka bledá fľakatá, mozog odhalený. Už z neho dostanete len: „Hhhhh, bia kartú? Hhhhhh dovidejááá…“

Od toho horšia robota je asi už len byť SBSkárom v lekárni v Centráli. Čo už sa len tam takého môže udiať? Nejaký feťák tam ukradne Muconasal? Ani to nie, lebo ten majú iba za pultom. Viem to, lebo si tam pravidelne chodím pre svoju dávku.

Musím sa ale ešte k niečomu priznať. Znova som začal chodiť na Pokec. Nie som tam síce tak často ako voľakedy, ale už som si stihol vymeniť pár hesielok, potešiť modelku kreditom a zahlasovať v niekoho súťaži. Dôvod, prečo som sa tam vrátil, je jednoduchý – ľuďom j**e.

Môžete ma odsudzovať koľko chcete tým, že Pokec je plný debilov, namyslencov a zakomplexovaných chudákov. Áno, je. Ale to je aj reálny svet. Za ten čas mimo Pokecu som postretával také hovädá a chamajdy, až mi tá nepreniknuteľná virtuálna bariéra normálne začala chýbať.

V skutočnosti, keď narazím na debila (čo sa mne stáva často), tak sa s ním musím konfrontovať a aby som to dokázal, musím sa znížiť na jeho úroveň, kde ma on následne dorazí skúsenosťami.

Naproti tomu – na Pokeci – ho proste bloknem a on si môže fajčiť handry. Vybavené.

Ďalším dôvodom je môj ksicht. Na ulici sa so mnou nebavia ani bezdomovci. Na Pokeci to funguje a keď už sa namotá nejaká pekná šedá myška, tak z toho väčšinou vytrieskam aspoň jedno stretko v kine alebo reštike. Potom sa uvidí.

Väčšinou to ale nikdy nedopadne nejako pozitívne. Respektíve nie pozitívne pre mňa. Ona je určite rada, že už môže ísť konečne naspäť na intrák… s jazvou na duši.

Celý môj problém spočíva v tom, že absolútne nie som ochotný robiť kompromisy. Baba ma nezaujme, pokiaľ nie je presne podľa mojich predstáv. A moje predstavy sa navzájom vylučujú. Uvediem príklad…

Moja ideálna baba je sexbomba oblečená ako nenápadná šedá myška. Žije zdravým životným štýlom, ale vždy si so mnou dá rada čipsy a hambáč z mekáču. Na sex má chuť vždy len vtedy, kedy ja. Neustále flirtuje s inými chlapmi, ale je mi 100% verná. Rozpráva iba tie správne blbosti, ale je vzdelaná.

A ak aj náhodou na takúto babu narazím, vždy na nej nájdem nejaký totálne bezvýznamný detail, ktorý ma ale úplne odradí. Znova uvediem príklad…

Nosí legíny, ale nemá pod nimi tangáče. V peňaženke nemá bankovky uložené, ale namačkané v guči. Nosí príliš veľa mejkapu. Nenosí žiadny mejkap. Nemá iPhone.

Je mi úplne jasné, že sú to všetko malichernosti a ak kvôli nim stratím záujem ďalej s niekým komunikovať, chyba je vo mne. Lenže nie som psychiater a keďže sa hlbšie sám rozpitvať neviem, musím s tým žiť. Najjednoduchšie by asi pre mňa bolo občas si spoločníčku zaplatiť. Lenže na to som zase príliš lakomý. A chudobný.

Chcem nezáväzný sex, ale z lásky, zadarmo. Kamaráti s výhodami. Ale nie iba kamaráti. Kvôli tomuto môjmu prístupu som celkom ironicky skončil asi v 15 rôznych friend zónach.

Už nejaký čas takto fungujem a na moju psychiku to má podivné vplyvy. Mám voči ľuďom obrovské predsudky. Hm, možno to nie je ten správny výraz. Som skôr ako Terminátor, čo dokáže polsekundovým pohľadom na cudzieho človeka vykonať kompletnú analýzu jeho osobnosti, zvykov, životného štýlu a cieľov.

Sedím napríklad ráno v električke na ceste do práce. Vedľa mňa sa postaví osoba a ja v zlomku sekundy prebehnem kútikom oka hore-dolu a okamžite som schopný určiť nasledovné:

• baba = šanca vrznúť si 50%
• pekná postava = cvičí, stará sa o seba, je náročná na chlapov = šanca vrznúť si 10%
• blond vlasy = štetka = šanca vrznúť si 30%
• vyzývavé oblečenie = CPčkárka, prišla do mesta uloviť boháča = šanca vrznúť si 60%, jej atraktivita pre mňa stúpa
• lacný mobil = bude ľahké na ňu urobiť dojem peniazmi = šanca vrznúť si 75%
• všimla si ma a usmiala sa na mňa = je do mňa zamilovaná = šanca vrznúť si 100%
• vystúpila = nie sme si súdení = pamätám si, kde vystúpila, takže šanca vrznúť si stále aspoň 80% (či?)

Očividne som skazený, zdegenerovaný, zakomplexovaný a perverzný. Ale som v živote šťastný. Uvedomujem si čo všetko mám a aj napriek tomu, že moje ambície siahajú do nebies, som rád, že mám strechu nad hlavou, mám sa kde vyspať, mám sa čoho najesť a mám aj kompletnú fungujúcu rodinu a pár dobrých kamarátov. Väčšina sveta nemá ani to. A aj napriek tomu, že chcem najnovší iPhone, nie som nešťastný, že si ho nemôžem dovoliť. Som vysmiaty ako slniečko na hnoji. Sú ľudia, čo sa majú horšie ako ja a stále sa majú dobre.

Minulý víkend som bol ale extra vysmiaty. Bol som totiž u kamaráta pohostený bylinkami z jeho balkónovej záhrady. Takými peknými sušenými bylinkami, čo sa konzumujú cez vodné bongo. Pýtal som sa kamaráta, že či si teda dáme a on že nie, že on sa toho bojí. Nevedel som prečo, ale OK, tak som si teda trošku zobral na domov.

Večer som si dva razy poriadne potiahol a myslel som si, že to bude pohodka. V tom mi dal niekto na hlavu zvon a treskol po ňom kladivom. Hlava sa mi začala točiť ako maják a ktosi mi v nej začal nafukovať balón, až mi to vytláčalo oči z jamiek.

Zvalil som sa na posteľ ako pytel brambor a čakal, čo sa bude diať ďalej. Zrazu sa jednotlivé časti môjho tela navzájom od seba poodpájali a ja som prestal vnímať jednoliatosť svojho organizmu. Zato moje zmysly sa prudko zosilnili. V izbe bolo ticho, ale počul som ako u susedy trtkajú škrečky, ako mucha na stole dupoce a ako na zem sadá prach.

Viac ma ale prekvapilo, že napriek tomu, že som vôbec necítil svoje telo ako celok, veľmi detailne som vnímal jeho vnútrajšok. Cítil som tlkot srdca ako pulzujúci granát vo svojej hrudi, ako moja tvár oťažela a rozlieva sa mi po lebke ako surové cesto, ako vo mne prúdi krv. Môj jazyk zrazu nebol môj a pri každom pokuse pohnúť sa mojim telom prebehlo na okamih 220V. Vlastne podľa EU normy teraz už 230V.

Dostal som príšerný smäd a ústa som mal akoby vystlané suchým zipsom. „Išiel“ som teda poštvornožky do kúpeľky napiť sa z umývadla. Zmohol som sa len na to, aby som sa bradou zahákol o okraj. Moje ruky viseli na zem a môj jazyk do výlevky, čo mi pripomenulo, že som si ráno nad umývadlom holil pazuchy.

Vôbec netuším, čo sa dialo okolo mňa. Zvalil som sa späť na postel. Celé telo mi brnelo a moja tvár ešte viac oťažela. Keď som si ľahol na bok, cítil som, ako sa krv v mojom tele prelieva ako voda v práčke a ako moju tvár gravitácia sťahuje z mojej lebky na vankúš ako masku. Bolo okolo 7 hodín večer a asi niekedy vtedy som musel zaspať.

Zobudil som sa o druhej v noci, v hube sucho ako v starej kunde a v hlave zbíjačka. Pár krát som sa v posteli zavrtel a znova zaspal až do rána. Viac si nepamätám.

V poslednej dobe sa strašne pohoršujem nad tým, akí sú niektorí ľudia precitlivelí na úplné maličkosti.

„Ó, nový iOS 7 má zoom efekty, mám z toho strašné závrate. Musím napísať rozhorčený email do Applu!“
„V telke povedali černoch a to je rasistické! Hovorí sa predsa afro-američan. Musím napísať email do CNN.“
„Ja nie som tučný ani obézny, som len tak trochu pri tele.“

Nedaj-bože niekoho nazvete tučným. Hneď sa z toho poserie a bude vám dávať prednášku o tom, aké je to od vás k nemu bezohľadné a necitlivé, ako ho to raní a akú má celoživotnú traumu. Tak nech má, keď je to taký duševný slaboch, čo sa nevie so sebou vyrovnať.

Mne sa tiež celý život ľudia vysmievajú za môj tupý výraz tváre. Aj rodičia:
– „Prestaň na mňa robiť tie debilné ksichty!“
– „Ale mami, veď to som ja!“

A čo? Nejako je mi to jedno. Ja svoj face vidím len občas v zrkadle a za tie roky som si na to zvykol. Mám v živote iné starosti a ciele ako sa utápať v žiali z toho, ako vyzerám. A áno, môžem s tým aj niečo urobiť, ale nezáleží mi na tom. Nebudem ale nariekať, keď mi niekto povie, že vyzerám ako riť Micka Jaggera.

Tak by sa podľa mňa mali zachovať aj ostatní, čo trpia nejakou vadou. Buď s tým niečo robte, alebo držte hubu. Koniec koncov, nikto sa vám nevysmieva za to, že ste tuční, nízki alebo Joseph Merrick. Smejú sa vám preto, lebo z toho robíte vedu a zo seba ufňukanú obeť. Svet nepotrebuje ufňukancov.

Lenže v dnešnom „slobodnom“ demokratickom svete nie je možné ufňukancov naložiť do vagónov a poslať na Sibír fárať do uránových baní. Túto dieru v zákonoch usmrkanci zneužívajú na to, aby za pomoci politickej korektnosti oslabili pozíciu krásnych a inteligentných ľudí v potravinovom reťazci.

Robí sa to nasledovne:

• už sa nehovorí retard, ale intelektuálne zaostalý
• už sa nehovorí tučný, ale pri tele, korpulentný, bacuľka, priemerná postava
• už sa nehovorí škaredý, ale esteticky nedokonalý
• už sa nehovorí slepý, ale zrakovo ultimátne postihnutý

Deti sú známe svojou čírou a brutálnou úprimnosťou. Aj keď ide o šikanu na základných školách. Stačí, že sa do triedy dostane nejaký chudák, čo má vážne problémy s písaním, čítaním alebo matematikou. Hneď je z neho retard, idiot a dement. V podstate je to pravda. Lenže tak ho nazvať nesmiete, lebo dnes sú všetky tieto výrazy vulgárne, urážlivé a politicky nekorektné.

Správne sa má hovoriť „mentálne zaostalý“. Problém ale nie je v názve. Deti sa týmito výrazmi vysmievajú, lebo im je smiešny ten človek, nie samotné slovo, ktorým ho opíšu. A z toho dôvodu už o pár rokov bude aj „mentálne zaostalý“ urážka pre niekoho, kto je naozaj mentálne zaostalý.

Skutočný problém spočíva v tom, že ľuďom sa fyzické a duševné defekty druhých zdajú smiešne. Vyriešme toto a už nikoho nebudú urážať označenia ako debil, tučný či kádéhák.

Podobne je to aj s rasistickými výrokmi. Niekto povie nahlas „cigán“ a už je z toho prúser jak mraky. Ja v tom ale nevidím nič rasistické. Cigán je označenie rasy a nič viac. Keď vás na ulici za bieleho dňa prepadne rómsky spoluobčan s nožom v ruke, vytrhne vám peňaženku a napľuje do tváre, pokojne naňho môžete zakričať: „Stoj ty cigáň vyj***ný sku**ený!“ Čo je na tom rasistické? Je to cigán a nemá čo kradnúť.

Iný príklad – skinhead napadne róma na ulici, začne ho kopať hlava-nehlava a popritom vykrikovať: „Skap ty cigán poj***ný!“ Nie je to rasizmus a ja vám hneď vysvetlím prečo.

Cigán je cigán, je to taká istá rasa ako každá iná. Keďže dotyčnú osobu nemá rád, tak ho nazýva „po***aný“. Tiež to má logiku. A že chce, aby skapal, to je jeho osobná vec.

Teraz ste určite všetci posraní z toho, aký je Leonid Francisci rasista 🙂 Tak vám to objasním.

Keby ten holohlavý šašo povedal: „Skap, lebo si cigán!“ tak to už by bol rasizmus jak vyšitý. Nemôžeš predsa niekoho odsudzovať na základe rasy, vierovyznania či politického presvedčenia a toto je rasovo-motivovaný útok.

Označiť niekoho jeho rasovou príslušnosťou nie je rasistické. Je to totiž pravda. Ja som biely, gádžo. Niekto je cigán, róm. Iný zase černoch, farebný.

Ale bacha, nehovorí sa čierna huba, neger, čierny pes, rákosník, ryžák, buzna, chlapor, tlustoprd, retardér, kakaváč, péďo, megero, chandža, ftákojašter, opálený srandista, batman, kriplwagen, guma, dengloš, riťopich, dement, mamrd, j**ohlav, židák, šikmooký či bambusák. To by ste už mohli dostať do držky.