Pod tlakom myšlienok

Som hrozný človek. Som hrozný, a veľa ľudí ma neznáša. Nedávno som bol vonku s kamarátkou a nechal sa zatiahnuť do jedného z milióna babských butikov. Skúšala si rifle a pýta sa ma:

„Lejko, zlato, robia mi tieto gate tučný zadok?“
„Nie cica, to sádlo ti robí tučný zadok.“

Čo sa dialo potom si už nepamätám. Viem len, že som sa zobudil na ARO s ťažkým opuchom mozgu a vnútorným krvácaním semenníkov.

Bolo to podobné ako v tom starom facebookovom vtipe o pohovore do zamestnania:

„Čo je podľa vás vaša najhoršia vlastnosť?“
„Moja úprimnosť.“
„Ja si ale nemyslím, že úprimnosť je zlá vlastnosť.“
„A ja mám f p**i čo si myslíte.“

Veľa ľudí ma neznáša, lebo si často nedávam servítku pred ústa… a tiež si v obchode nedávam na ruky tie igelitové rukavice. Vážne! Nerozumiem, prečo musím na vyberanie rohlíkov z regálu používať tie hnusné igelitové vtákochňapky. Aj tak chytám len tie rohlíky, ktoré potom sám zjem. Za komunistov nič také nebolo a ako dobre sa nám žilo.

Okrem mojej samovražednej pravdovravnosti som aj nechutne lenivý. Čo sa udržiavania poriadku týka, tak u mňa doma sa nechodí v papučiach, ale gumákoch. Okná neotváram, aby som neznečisťoval vonkajšie ovzdušie.

Po svojej mame mám ale kdesi hlboko zakorenený zmysel pre poriadok a čo sa jeho udržiavania týka, mám obrovské ambície doviesť svoj byt do tak klinického stavu hygieny a dokonalosti, že by sa v ňom dali robiť transplantácie srdca.

Bohužiaľ, pri falošných ambíciách to hasne. Potom to vyzerá tak, že sedím za PC, prokrastinujem do ponožky a cítim sa mizerne, pretože strašne, ale strašne túžim po schopnosti vedieť zdvihnúť riť zo stoličky a ísť vybrať z pračky handry, ktoré tam medzičasom stihli uschnúť a ozelenieť. Ale nič.

Sedím ďalej za PC a snažím sa zbaliť nejakú 14-ročnú vidiečanku z Pokecu na moje „umelecké“ fotky z kamarátovho vytuneného Fiatu Multipla.

Moja lenivosť je fakt monumentálna. Poznáte tie vrecia plné polystyrénových guličiek na váľanie si vajec a pozeranie telky? Ja som také minulú jeseň dostal od kamarátky. Dodnes v ňom sedím a je mi tak dobre, že ešte aj dýchanie mi príde ako nutné zlo.

Horšie som na tom ale s mojou škodoradosťou. Bývali časy, keď som v MHD uskakoval babkám zo sedadiel ako Indiana Jones, len aby si mali kam položiť svoju zvrásnenú riť a v zotrvačnosti sa vrhal na pomoc dedovi, ktorý sa nestihol zaháknuť o tyč skôr, než sa elina pohla. Ako taká električková Matka Tereza.

Dnes stojím bokom a s potmehúdskym úsmevom komixového hajzla čakám, až šofér pridá a vo vozidle sa začne predstavenie Cirque du Soleil.

V práci to so mnou nie je o moc lepšie. Nedávno sa mi od samej nudy podarilo na asi 20 minút zaspať. Pri pozeraní filmu. Počas telefonátu! A za to ma platia. Som zvedavý, ako dlho to vydrží.

Na záchode sedím dovtedy, kým mi nestŕpnu obe nohy a čas si krátim hraním Phoenix HD. Už som so svojim ulievaním zašiel tak ďaleko, že sa mi podarilo nahrať najvyššie skóre na Slovensku. Fakt.

Najhoršie to ale so mnou je asi čo sa sexu týka. Zvykol som byť gentleman a dokonalý milenec, ktorého misiou bolo vždy maximálne uspokojiť partnerku, šepkať jej komplimenty do uška, motať jej hlavu a plniť jej fantázie.

Dnes už to je len o plnení jediného a jej fantázia to veru nie je. Vždy som si všímal na mojich starších kolegoch a kamarátoch, ako ich chytá druhá puberta. Pozerajú po 16-ročných babách a nestíhajú si utierať sliny z brady. Nechutné ako čertov k***t.

Ako môžete takto sexualizovať a objektifikovať také krásne ženské stvorenie?! Veď sa len pozrite, ako si ladne vykračuje po ulici, jej pevné mladé prsia pridúšané podprsenkou poskakujú pod jej obtiahnutou blúzkou, jej postava sťaby umelecké dielo vlní sa priestorom, jej ladné nohy ju nesú ako laň po kvitnúcej lúke a plavé vlasy vlnia sa dolu jej nevinnou tvárou, obtekajú jej plecia a končia v hlbokom výstrihu.

Už mi ťahá na 30 a úplne tých nadržancov chápem, pretože dnes keď sa pozriem na 16-ročnú slušne oblečenú babu kráčajúcu ulicou, v mojej hlave sa odohrávajú scény z albánskeho bootleg porna, kde ja som hlavný hrdina a ona obeť mojich perverzností. Je to humus, vaše velebnosti.

Čo je horšie, kvôli mojim spomínaným nedostatkom už som dlho žiadny sex nemal a začínam trpieť abstinenčnými príznakmi:
– studené ruky
– podráždenosť
– dlhé večerné debaty s bacuľkami
– písanie článkov
– 480GB porna v počítači
– spontánne explozívne erekcie
– karpálny tunel v pravej ruke

Občas sa mi podarí ukecať nejakú peknú čajočku na rande niekde v meste. Voľakedy som zvykol vsadiť na klasiku – kino. Je to ale hovadina, pretože počas filmu si ju nemôžem ani ocheckovať, ani sa jej vypytovať veci a keby som si ho začal h***ť, tak si to asi všimne a urobí scénu väčšiu ako je tá na plátne.

Začal som to teda riešiť klasikou č. 2 – reštaurácia.Výhodou je, že si ju môžem obzrieť pri dennom svetle a povypytovať sa na jej záľuby, kde pracuje, ako sa volá a či má nejaké pohlavné choroby. Popri tom sa dokonca aj najem, čo je ďalšie plus, lebo keď som hladný, tak som nervózny ako pes v rómskej osade.

Po čase prestala byť aj táto metóda úspešná, lebo pri tom úžasnom dennom svetle sa mohla aj ona dobre zahľadieť do môjho ksichta. To už jej obed bol naspäť na tanieri a ona rezkým krokom zdrhala domov. A môj večer bude zase strávený na 4chan.

Mozog je zvláštna vec. Každý ho máme, používame ho denno-denne, vďaka nemu kariérne rastieme, riešime problémy a uzatvárame sa do svojich imaginárnych svetov, kde zachraňujeme sexy kolegyne pred hordami terminátorov.

Nikto ale stále neprišiel na to, ako mozog vlastne funguje, čo je celkom vtipné. Na to, aký je ľudský mozog inteligentný, nie je dosť inteligentný na to, aby pochopil sám seba. Prečo si pamätáme udalosti? Čo sú to emócie? Odkiaľ máme zmysel pre humor či hudbu?

Ja mám svoju vlastnú teóriu, ktorou si viem fungovanie mozgu veľmi jednoducho vysvetliť. Nazývam ju Francisciho axióma svetielok extraxi mei culus. Vysvetlím…

Mozog sa skladá z mnoho vecí. Niektoré z týchto vecí sú neuróny. Tieto neuróny sú navzájom pospájané, čím vzniká v hlave taký malý internet, taktiež plný mačiek, hudby a porna.

Počas života jedinca sa dejú udalosti, ktoré mozog spracováva a následne si ich do rôznej miery zapamatuje. Táto miera zapamätania závisí od schopnosti mozgu absorbovať externé podnety a od intenzity týchto podnetov.

Ako malé decko máte ešte prázdny mozog a teda dokopy žiadne svetielka v ňom nefigurujú. Postupne sa ale učíte nové veci a čím sú tieto nové poznatky vo vašom živote dominantnejšie, tým viac svetielok vznikne. V o to väčšej „kvalite“ si ich aj zapamätáte.

Svetielka sa rozdeľujú na 2 typy: typ dobrý pocit a typ zlý pocit. V každom svetielku je zaznamenané, na základe akého podnetu vzniklo a teda že má na ten podnet aj v budúcnosti reagovať. Od typu svetielka potom závisí, aký vo vás pri rozsvietení vyvolá pocit. Rozsvietenie znamená, že vonkajší stimul je zhodný s tým zapamätaným v danom svetielku.

Kým ste ešte malé dieťa, páčia sa vám kadejaké somariny, napríklad prdy alebo Nicki Minaj. To preto, že váš mozog má vrodenú potrebu zapĺňať svoje prázdne svetielka. Občas sa narodia ľudia, ktorí túto schopnosť nemajú. Tí sú najskôr veľmi populárni na základnej škole a neskôr v živote sa vás budú pýtať, čo si dáte na pitie a či chcete k tým hranolkám aj majonézu alebo kečup.

V období niekedy medzi základnou a strednou školou už je značná časť mozgu zaplnená aktívnymi svetielkami. Tieto svetielka nesvietia celý čas (pokiaľ nie ste poriadne zhulení). Rozsvietia sa, až keď ich podráždi nejaký adekvátny stimul.

Aby sme sa nepohybovali stále v rovine teoretickej, priblížim vám to teraz na príklade. Človek sa narodí a je samozrejme blbý ako Teleráno. Má ale prírodou danú tendenciu skúšať a spoznávať nové veci. (To je dôvod, prečo som ako malý strčil klinec do zásuvky.) Popri tom zažíva rôzne situácie a rôzne pocity. Všetky tieto vnemy sa následne zapisujú vo väčšej či menšej miere do jeho mozgu buď ako dobré pocity alebo zlé pocity a postupne tak vytvárajú akúsi mapu – zhluk rôznych druhov svetielok, každé reagujúce na iný podnet. Táto mapa tvorí osobnosť človeka.

A teraz sa konečne dostávame k časti, kedy sa svetielka budú rozsvecovať. Ak vaša mama ešte v časoch kojenia mala veľké dudy, zapísalo sa to do vášho mozgu zhruba takto: veľké prsia = veľa dobrého mliečka = mňamka = dobrý pocit. A keďže ste strávili veľa času napájaním sa, tak máte v hlave svetielok tohto typu veľa.

O 13 rokov neskôr nájdete na internete prvé obrázky holých báb. Niektoré majú obrovské lajdáky a iné majú zase lentilky pod kobercom. Pri pohľade na malé prsia sa vo vašej hlave nerozsvietia žiadne svetielka, pretože ako dieťa ste s nimi nikdy neprichádzali do styku. Teda nezájem.

Pri pohľade na veľké prsia ale vo vašej hlave začnú okamžite blikať svetielka typu dobrý pocit. Vtedy ste ešte nevedeli prečo, ale boli ste radi aj tak. Dnes už viete, že je to preto, lebo máte v hlave veľa svetielok typu dobrý pocit obsahujúcich spomienky na veľké prsia. Koho matka nekojila, ale kŕmila z fľaše, tak ten je (logicky) gay.

Ak vás mamka odstavila od kojenia až počas maturity, tak budete mať tých príjemných svetielok v hlave jak nasraných a pohľad na XXL vemená vám bude veľmi príjemný. Hlavne na tie mamine.

Od svetielok závisia aj iné aspekty vašej povahy. Napríklad optimisti majú viac svetielok typu dobrý pocit a pesimisti zase typu zlý pocit. Realisti ich majú zhruba rovnako. Od ich celkového počtu zase závisí, akú máte dobrú pamäť. Rozdiel v intenzite dobrých a zlých svetielok zase určuje, či ste cholerik alebo flegmoš.

Ak sú vaše svetielka navzájom husto poprepájané, „výpočtový výkon“ vášho mozgu je veľký a bude z vás dobrý matematik, vedec, finančník, manažér či právnik. Ak sa svetielka rozsvecujú iba jednotlivo a sú veľmi separované, tak z vás bude jedine retard alebo Vilo Rozboril.

Milióny ľudí sa hádajú o tom, či nás stvoril Boh alebo či sme sa vyvinuli z mikroorganizmov. Mne sa dlhý čas páčila jedna teória (a dokonca som o nej skoro začal písať knihu), že nás stvorili mimozemšťania, ktorí nás sem zasadili ako nejaké semiačko a z diaľky nás pozorujú.

Neexistuje predsa, aby sme pochádzali z tejto planéty. Veď sa vôbec nesnažíme spolunažívať s prírodou. Páčia sa nám rovné línie a pravé uhly, aké nikde mimo civilizácie nenájdete. Všetko si upravujeme podľa seba namiesto toho, aby sme sa my prispôsobovali okoliu. Správame sa ako totálne arogantní opilci na cudzej párty, z ktorej nás nemá kto vyhodiť.

V mojich očiach pekný mix Darwinizmu a Kreativizmu. Dokonca som zašiel tak ďaleko, že som vo svojej hlave nachádzal viac a viac podrobností. Napríklad rastliny. Vieme, že nie sú moc inteligentné. Ale ako napríklad taká ruža chápe, že keď si nechá narásť tŕne, nikto sa jej nebude chytať? Alebo prečo cibuľa štípe? Prečo tchor smrdí? Prečo sa ryby pod vodou nezadusia?

Niekto inteligentný musel toto všetko dopredu naprojektovať. Niekto si dal tú námahu a vymyslel tristo miliónov živočíšnych a rastlinných druhov a potom to všetko vyklopil na tretej planéte od Slnka, lebo tu tečie voda a atmosféra nie je plná rádioaktívnych prdov. Zatiaľ.

Túto moju teóriu ukradol Ridley Scott a natočil o tom film. Takže žiadna kniha sa nekoná. Lenže to ma nasralo a začal som ešte viac rozmýšľať, prečo to všetko takto dopadlo a na niečo som prišiel.

Život na tejto planéte existuje už milióny rokov. To sú tisíce a tisíce generácií, počas ktorých sa sem-tam vyskytla nejaká zmena v podobe mutácie. Nespočetné iterácie týchto zmien potom viedli k tomu, že sa raz narodila ryba, ktorá vyliezla z vody a neumrela. A tak sa rozhodla zostať žiť na suchu a množiť sa.

Potom sa narodil dinosaurus, ktorý bol väčší a silnejší ako jeho rovesníci. Vďaka tomu si dokázal podmaniť tie najplodnejšie samice s najväčšími mamálnymi stalaktitmi a uloviť najviac potravy a zneškodniť najviac konkurentov.

No a jedného dňa sa narodila opica s protistojnými palcami a smiešne veľkým mozgom. Dnes je tých opíc na svete 7 miliárd a sú na vrchole potravinového reťazca.

Občas sa ma niekto spýta, či som veriaci:

„Si veriaci?“
„Áno som.“

„Do ktorého kostola chodíš na omšu?“
„Nechodím do kostola.“

„Ako to? Prečo nie?“
„Lebo nemusím a nechcem.“

„No dobre ale chodíš aspoň občas na spoveď?“
„Nie, prečo by som mal?“

„No lebo Bohu sa treba vyspovedať zo svojich hriechov, aby si mal čisté svedomie.“
„Ja neverím v Boha.“

„Č-č-č-čoooooOOOO??!“

Ako som vyššie spomínal, zdravý ľudský mozog má potrebu učiť sa nové veci a zapĺňať vákuum v hlave vedomosťami, poznatkami, zážitkami a pornografiou. Ak sa mu tejto mentálnej stravy nedostáva, tak si začne vymýšľať somariny, len aby neskončil ako sušené hrozienko.

V minulosti si ľudia neznáme úkazy vysvetľovali najlepšie ako vedeli. Hrmelo – bohovia sa hnevajú. Pandemická cholera – bohovia sa zase hnevajú. Dobrá úroda – bohovia sa už konečne ukľudnili. Ak nejaká žena v Nižných Raslaviciach pečie lepšie koláče ako richtárova manželka, tak je z nej hneď bosorka čo lízala gule Satanovi a je treba ju upáliť. A tak podobne.

Proste topiaci sa slamky chytá a keď si človek nevie vysvetliť prečo občas prší, čo je to elektrina a ako môže niekto 5 dní krvácať a neumrieť, tak si odpoveď vymyslí sám. A keďže človek je tvor prirodzene lenivý, vymyslí tú najjednoduchšiu vec, aká mu napadne – niekto tam hore sedí, celý čas na nás čumí ako na legových panáčikov, sem tam do nás drgne, aby sme naňho nezabudli a ak naňho zabudneme alebo ho začneme ohovárať, tak na nás naserie hromy, blesky a potopy. Ale inak nás má rád.

V dnešnej modernej dobe sa smejeme, ako sme vtedy mohli byť takí naivní.

„Že keď sa blýska  tak to sa vraj bohovia hnevajú. Ho ho ho. My hlúpi ľudia. Vôbec nám nedošlo, že blesky sú len obyčajné elektrostatické výboje naakumulované v atmosfére spôsobené nerovnováhou kladne a záporne nabitých častíc. Herp-derp.“

Ale ani dnes na  tom nie sme vôbec o nič lepšie. Mnoho ľudí sa odvoláva na všemohúceho za každú maličkosť. Nevieš nájsť kľúče od auta? Nemal si pokradnúť to pero v práci. Nedarilo sa ti na skúške? Zabudol si ctiť matku i otca svojho. Ošpliechalo ťa auto na prechode? Nemal si smilniť s tým škôlkárom. Za všetkým, čo si takíto ľudia nevedia logicky odôvodniť, sa logicky skrýva Boh a jeho tresty.

Mne sa tento pohľad na svet protiví. Asi je to mojou výchovou, ale nie som ochotný dať opraty od môjho života a dobrobytia do rúk niekomu inému. Keď sa mi v živote nedarí, tak chcem za to niesť zodpovednosť ja a poučiť sa. Keď som naopak v živote úspešný, tiež chcem vedieť, že to je vďaka môjmu úsiliu a krásnemu úsmevu.

Prečo si musí toľko ľudí na svete vytvárať akéhosi virtuálneho avatara zodpovedného za všetko nevysvetliteľné? Nedokážu svoju myseľ rozkročiť dostatočne na to, aby pouvažovali nad súvislosťami, pochybovali, pýtali sa otázky? Prečo nedokážu prijať zodpovednosť? Pre mnohých je viera v Boha len alibizmus. „Lebo to je Božia Vôľa™ a tým to pre mňa hasne.“

Čo sa stalo s náhodou? Ak už máte potrebu si všetko vysvetľovať, tak prečo potom zbytočne komplikovať veci? Nemôže byť niečo proste šťastie alebo smola? Nie, lebo na tom sa nedá postaviť globálna miliardová korporácia oháňajúca sa príbehmi a legendami z časov dávno minulých. Dokonca ak by som mal byť úplne análny, tak ani náhoda neexistuje. Sú to len udalosti, ktoré si nevieme vysvetliť.

Nedávno som sa kamarátovi pochválil so svojou novou prácou, novým bytom a novým autom. On mi na to povedal, že som šťastím osraný. On to vidí ako šťastie, pretože nevie, čo všetko sa za tým skrýva.

Netuší, že tú prácu mám, lebo som pred tým roky drel ako otrok v otrasných robotách, kde som sa nechal denno-denne zodierať z kože a profesionálne znásilňovať, len aby som sa niečo užitočné naučil a získal prax a kvalifikáciu.

Netuší, že som nespočetné obedové pauzy prespal v kufri svojho auta v podzemnej garáži, lebo som pred tým pracoval 48 hodín vkuse.

Nevie, že si moja rodina môže dovoliť to, čo si môže dovoliť, lebo otec sa jedného krásneho dňa rozhodol, že ho nebaví zarábať na Slovensku šušne a tak sa naučil jazyk a išiel pracovať do zahraničia, zatiaľ čo svoje deti a ženu videl len cez víkendy. Nič nie je náhoda, len treba poznať celú pravdu.

Neveriť ale ani na náhodu, to už je aj pre mňa hard-core anti-teizmus a do takého extrému mne sa nechce. Som lenivý + vodu kážem a Kofolu pijem. Viď začiatok.

Nežijem večne a nemám dostatok svetielok na to, aby som dokázal analyzovať každú jednu maličkosť, ktorá sa v mojom živote udeje a ja neviem prečo. Páči sa mi zlatá stredná cesta. Žiadny boh, len občas dobrý deň a občas blbý deň.

„Tak teda keď si veriaci, ale neveríš v Boha, v čo teda veríš?“
„Verím v seba a v to, že len ja sám som strojcom svojho šťastia a za všetko dobré aj zlé si môžem sám. Žijeme predsa v slobodnom svete, nie?“

Všetko má svoj dôvod a všetko má aj svoj dôsledok. Ale len pre tú srandu sa vás spýtam, ak je celý svet len reťazec dôvodov a dôsledkov, akcií a reakcií, tak kde sa to celé teda začalo?

Pekný deň prajem.