M.Z.P.R.X.

Neuveríte, čo sa mi stalo. Prídem domov z práce ako vždy, odložím kabát, prezujem sa do papúč a po dlhom dni sedenia za stolom sa mi konečne narovnajú črevá (za adekvátneho akustického doprovodu). Prejdem do kuchyne, strčím hlavu do chladničky, vytiahnem si oravskú údenú, mladú cibuľku a z kredenca pár fosílnych rohlíkov. Potom položím svoju sexy svalnatú riťku na gauč a chytím do ruky iPad, reku pozriem si maily… Viagra, Rolexky, univerzitné diplomy, penis penis penis, nigérijské diamanty a chutné mačiatka. Neposielajte mi mačiatka. Nikdy!

Vtom ma ale zarazil jeden prapodivný mail – bol od Leonida Francisciho!

Nie som vadný, neposielam maily sám sebe, ešte nie som „forever alone“. Asi nejaký vtipálek. Hneď nato som si ale všimol ďalšiu záhadu – dátum odoslania je vraj 21.10.2042. Nejaký šikovný admin si nevie nastaviť ani dátum na mailserveri.

Spamboty nebývajú až také stupídne, aby posielali maily s dátumom vzdialeným dobrých 30 rokov v budúcnosti. To musel napísať niekto konkrétny. Tak som zo zvedavosti ten mail otvoril a hľa:

Milý Leonid,

podľa toho, ako ťa poznám (a ver mi, že ťa poznám dobre), verím tomu, že sedíš doma na gauči, tlačíš do hlavy oravskú údenú a špáraš sa v riti. Teraz v nose. Teraz nechápavo čumíš.

No ale aby som sa dostal k pointe tohto mailu. Ja som ty. A keď hovorím „ty“, myslím tým seba. Píšem vlastne sám sebe. Je v tom ale taký malý háčik. Píšem ti z budúcnosti vzdialenej nejakých 30 rokov odo dňa, kedy si bol budeš čítal tento email.

Chcem, aby si vedel, ako vyzerá svet v dobe, v ktorej žijem. Mnohé veci sa za tých 30 rokov zmenili (až na tvojho malého vtáka).

Nězijeme na Mesiaci, do práce nelietame v ufách, necestujeme časom a zadky si neutierame tromi morskými mušľami. Používame stále starý dobrý toaleťák, akurát že už ho neodmotávame z rolky, ale zo zariadenia nazývaného @ssWiper, ktoré na papier v reálnom čase tlačí správy z Twitteru. Si v obraze aj keď kadíš, no nie je to úžasné?

Na cestovanie ešte stále používame autá. Keďže ale každé väčšie mesto má asi 3x toľko obyvateľov ako v roku 2011, museli sa autá zmenšiť. To, čo voľakedy bol Smart, je dnes stredná trieda. To by ale ešte nebol taký problém. Ja som na angličáky zvyknutý ešte z čias mojej Fordky Ka (ktorá, ak sa nemýlim, ti potichu hrdzavie pred barákom).

Aj malé autá vedia byť sexy a hlavne keď majú pod kapotou poriadne žihadlo s nimi vie byť sranda. To ale v mojej súčasnosti nehrozí. Autá už nerevú, nevrčia a nedunia. Už len tlmene bzučia ako vibrátor. Skoro všetko tu jazdí na elektriku, pretože je to vraj ekologickejšie.

Bullshit. Možno míňame menej ropy na pohonné látky (keďže je drahá jak sviňa), ale tú elektrinu si zrovna z riti nevyťahujeme. Tak isto aj suroviny na tie batérie nie sú práve ekologicky spracovávané. Za tých 30 rokov sa veru veľa nezmenilo, čo sa zdravotného stavu našej planéty týka.

Najviac mi ale vadí, aké sú všetky autá bezduché. Sú z nich už len také malé krabice na kolesách. Pamätám si, ako autá voľakedy predstavovali spoločenský status, ako k nim ľudia pristupovali s vášňou a obdivovali ich dizajn a konštrukciu. V mojej dobe je z áut spotrebný materiál.

Všetko, nie len výroba áut, je strašne efektívne, za čo vďačíme manažérom, ako je Breadfanko. Auto si síce kúpi každý a lacno, ale vydrží ti rok a potrebuješ nové. Navyše je všetko robené na počítačoch a robotmi, od dizajnu až po poskladanie na bežiacom páse. Kvôli tomu sú všetky autá zaujímavé ako hovno v papierovom sáčku.

Už sa nebudete predbiehať v tom, kto má výkonnejší motor a hlasnejší výfuk. Baby budete ohurovať kapacitou akumulátorov a rýchlosťou CPU. „Čo kočka, nechceš sa povoziť v mojom novom VW-Tata Intelligencia? Mám tam 420kWh baterku nabitú doplna, takže sa môžme previezť až na Kolibu do Mekáču a dať si nejakú luxusnú večeru, len ty a ja.“

Tak čo Leonid, tešíš sa? Ja ti poviem, že som tu jeden z mála ľudí, ktorí si potrpia na nostalgiu a nejaké hlbšie hodnoty. Preto jazdím na talinaskom aute značky Porca Troia. Je to taký malý divoch, ale hlavne mu pod sedadlom nič nebzučí. Radšej som sa poriadne pleskol po vačku a priplatil si za 230-koňový preplňovaný 4-válec jazdiaci na kukuričný olej. Hlavne má ale fantastický zvuk. Pri preraďovaní si zamrmle, do 3000 vrčí ako tiger a nad 5000 ziape ako mamka, keď mi prvý krát našla pod posteľou porno časáky.

Všetko v tom autíčku má nejaký svoj charakter. Otáčky na voľnobehu mierne kolíšu, prevodovka občas zaškrípe pri radení na sedmičku a na jednu nádrž môžem ísť do Košíc a naspäť…a ešte sa medzitým poriadne vyblbnúť na serpentínach cez Sorošku a nechať motor vyrevať sa v diaľničnom tuneli pod Banskou Bystricou.

To posledné bol vtip. Jediný tunel pod Banskou Bystricou je ten, čo tam nechal posledný primátor, ktorý teraz žije kdesi v trópoch na svojom súkromnom ostrove. Vidíš, zas tak veľa sa za ten čas nezmenilo 😉

Napríklad ale taká hudba dnes je dosť odlišná. Z umenia sa stal produkt. Tak, ako ty píšeš články na Breadfanov blog, tak „umelci“ vydávajú skladby cez internet. Už nie sú albumy. Všetko sa vydáva po jednom ako singel a ty si to kúpiš online, v podstate ako cez iTunes.

Takýmto spôsobom môžu producenti zarobiť viac, lebo jedna skladba je síce lacnejšia ako bolo voľakedy celé CDčko, ale za 10 skladieb zaplatíš teraz oveľa viac. Okrem toho sú tie skladby všetky na jedno kopyto. Toto je napríklad text pesničky, ktorá je tento týždeň veľký hit:

Heeej bejby póď, roztočíme tó,
ti ukážem svoj svet, roztočíme tó!

Prídi za mnou na párty, kde to stále vrié,
DJ to tu roztočí, len on to tak vié.

[refrén]
Ou jé, ou jé, nám sa teda žijé,
wow bejby wow, nuda hneď zhnijé.
Máme tu fajn muzičku a kvalitný chlast,
vo svojej sexy sukničke poď na parket riťkou triasť.

Pozri na mňa cica, aké mám lové,
mám ja zlaté reťazé, aj auto nové.

Zavrť svojim telóm, ako to chcem já,
zaplatím ti za tó, a budeš mojá.

[12x refrén]

Ou jé!

Našťastie to hrajú len 5x denne. Len keby si videl tie ksichty. Chalani vyzerajú ako baby a baby vyzerajú ako štetky. Navyše už žiadne kapely a skupiny nevznikajú z nadšencov v garážach. Všetci interpreti sú vykonštruovaní na základe ekonomických ukazovateľov.

„Budete vyzerať a správať sa tak, aby to zarábalo čo najviac peňazí. Baby budú chodiť polonahé a na každom kroku predvádzať sexuálne sugestívne gestá. Prieskumy zistili, že deti už od veku 7 rokov na to reagujú pozitívne. Chalani musia vyzerať zženštilo a detinsky, lebo puberťáčkam to príde sexy a zrelým ženám sa to zdá chutné a imponuje to ich materinským citom.“

Pri takom uvažovaní sú potom všetky skupiny aj jednotliví „hudobníci“ odlišní jeden od druhého len v počte predaných skladieb.

S filmami to tiež nie je o nič lepšie. Keďže na počítači už nie je problém urobiť nič, tak robia na počítači všetko. Pamätám si, ako sme híkali pri Avatarovi.

Pffft. Dnes by ti Avatara spravili za 5% pôvodnej ceny. Vytvoril by ti ho tím 10 ľudí s tabletmi. Všetko by bolo nádherné a dokonalé a ostré a farebné. Bohužiaľ by to ale bolo ako s tými autami – sterilné a bezduché. Nič, nad čím by sa ľudský mozog pozastavil. Vtipy by boli pre masy, čiže prdy, pády a nadávky, všetko na úrovni základnej školy, aby to pochopilo čo najviac ľudí. Samozrejme by všetko neustále vybuchovalo a všade by boli cecky (renderované na počítači).

Dnes už hrá vo filmoch málo hercov. Všetko je CGI. Tváre, gestá, pohyby tiel. Dokonca aj hlasy sú digitálne upravené. Pre každý film nahovorí všetky postavy jeden človek a z jeho hlasu už dokážu synteticky vyrobiť hlasy všetkých postáv.

Zábava je dnes teda vážne bieda. Za vykúpenie sa dá možno považovať to, že na ňu nikto nemá čas. Každý sa stále za niečím naháňa. Každý chce mať vyšší plat, každý chce byť prvý v rade pri pokladni, každý chce všetko hneď. Ja ti poviem, že mám 2 deti a netuším, ktoré má koľko rokov. A už som aj zabudol, ako sa moja manželka volá. Nemám čas na také somariny. Musím makať ako otrok, inak by ma predbehol niekto iný, mňa by vyhodili a skončil by som niekde v kanáli.

Pre nás zarábajúcich ľudí je to tu ale ešte fajn. Máš kde bývať a máš čo jesť. Ak ale prídeš o prácu a peniaze, skapeš medzi nakazenými bezďákmi kdesi v podchode a tvoju mŕtvolu zožerú potkany…alebo tí bezdomovci.

Celá táto obava o živobytie postupom času prerástla do globálnych rozmerov. Všetci dnes idú na istotu. Nikto nechce prísť o peniaze a nikto nechce zaostať za konkurenciou. Veľké firmy si dávajú sakra pozor na to, aby nikde neprerobili ani cent. Všetko je strašne kontrolované, všade vládne hrozná byrokracia.

Už nevznikajú žiadne veľkolepé projekty. Na Mars sme neleteli a nikdy ani nepoletíme. Prečo by sme mali? Lebo ľudia sú zvedaví na to, ako to tam vyzerá? Alebo pre vlastné ego, že na to máme? Nie.

Už nikdy nepostavíme žiadne pyramídy, žiadny Čínsky múr ani žiadnu Eiffelovku. Na excesy nikto nechce dávať peniaze. Každý chce len zarábať a preto bude všetko strašne lacno vyrobené, najlepšie niekde v nejakej africkej riti, kde domorodci makajú v obrovských dielňach za pásom.

Čína už dávno nemá lacnú pracovnú silu. Z nich je ekonomická super-veľmoc a USA, EÚ a Japonsko sa len predbiehajú v tom, kto sa jej a Indii strčí hlbšie do zadku, aby sa mohli vyhrabať z obrovských dlhov, ktoré u nej majú.

Jedno veľké pozitívum táto situácia ale predsa len má. Už nie sú žiadne vojny a žiadne ani nebudú. Ozbrojené konflikty totiž stoja príliš veľa peňazí a v konečnom dôsledku sa súperiace krajiny len rozj**ú na minďár p**u. Namiesto toho radšej bojujú na ekonomickom fronte. Uvaľujú jedna na druhú clá, hranice sa otvárajú a zatvárajú ako turnikety, politické machinácie robia z ľudí väzňov vo vlastnej krajine a nadnárodné korporácie šéfujú prezidentom.

Jedným zo spôsobov, ako z ľudí vytiahnuť čo najviac peňazí je zmeniť obchodný model zo „zaplatíš a máš“ na „zaplatíš a nemáš“. Geniálna myšlienka, že?

V praxi to znamená, že už nič nevlastníš. Všetko si v podstate prenajímaš, respektíve platíš za právo na používanie. Už si nekúpiš pesničku za 99 centov, aby si si ju mohol nahrať do mobilu, prehrávača v aute či nechať v počítači.

Namiesto toho si kúpiš licenciu. Zaplatíš 5 centov. Je to menej ako 99, ale je to len na týždeň. A je to len na jedno zariadenie. Čiže ak chceš hudbu počúvať doma na kvalitnom Hi-Fi, v posilke cez slúchadlá či v práci na počítači, zaplatíš 15 centov za týždeň. Po dvoch mesiacoch už ťa to stojí viac. A to nehovorím o minimálnej dobe viazanosti. Veru, už sa to vzťahuje aj na pesničky. Chceš ju za 2 centy na týždeň? Upíš sa diablovi na rok. Takto isto je to so všetkým ostatným. Nábytok, auto, byt, oblečenie, domáce spotrebiče. Všetko máš za mesačný paušál.

Ďalším a dosť nechutným spôsobom na vyciciavanie ľudí, ktorý ja už považujem za legálny terorizmus, je výroba liekov, ktoré neslúžia na to, aby ťa z choroby vyliečili a navrátili ti zdravie. Ich účelom je udržiavať chorobu „pod kontrolou“ v takom štádiu, kedy sa neprejavuje a tvoj bežný život nijako neovplyvňuje.

Skús ale na chvíľu prestať tieto lieky brať a zrazu máš viac problémov ako učebnica algebry.

To sú ale všetko veci, o ktorých sa dozvieš z Twitteru. V reálnom živote ťa zaujíma, ako sa čo najrýchlejšie dostať do práce, ako čo najviac zapôsobiť na všetkých okolo a ako sa čo najrýchlejšie dostať domov.

Ak by som to mal celé nejako rozumne zhrnúť tak, aby si to pochopil, tak si proste predstav dobu, v ktorej ty žiješ a potom to celé vypeckuj na 11. Naháňačky a stresy, debilov čo stretávaš na ulici, chamtivých politikov, ktorí vás oj**ávajú a nenažraných podnikateľov čo zapredajú a vykradnú všetko, v čom je nejaká duševná hodnota.

Leonid, veľmi dobre sa obzeraj okolo seba, veľa cestuj, veľa foť a filmuj. Spoznaj veľa ľudí a zaži veľa dobrodružstiev a zážitkov. Hlavne si ale všetko zapamätaj a váž si, že máš tú možnosť, lebo o 30 rokov už len veľmi málo z toho bude existovať a navyše nebudeš mať na nič z toho čas.

S pozdravom,
Leonid Francisci

PS: …ale baby sú stále nadržané devky 🙂