Zmysel života

Sex je zmyslom života. Všetko čo robíme, robíme preto, aby sme mali sex. Keď si ráno holíme strnisko na tvári a medzi nohami, keď si pod pazuchy nastriekame antiperspirant, keď si oblečieme drahé handry a keď sa ovešáme korálkami, všetko to robíme len s jediným cieľom – zaujať opačné pohlavie a vrznúť si.

A nehovorte mi, že to nie je pravda. Koľko z vás si pri nákupoch v Auparku povedalo: „Bodaj by sa mi tá ceckatá je**čka prihovorila, lebo ja nemám gule na to otvoriť svoju zakomplexovanú hubu.“ alebo „Kiež by mi ten urastený je**č prišiel pomôcť s nákupom, odprevadil ma domov a vyprášil ma ako keby ho práve pustili z basy.“

Ja sa priznám, že som si sám takéto veci pár krát myslel. A včera tiež. A asi každý deň. No nič. Zajtra sa oholím aj medzi polkami, sprej si prsknem aj do trenírok, handry si kúpim ešte drahšie, ešte nápadnejšie a ešte značkovejšie. Potom sa pôjdem prejsť po Auparku, pri uchu budem držať svoj drahý smartphone a budem sa tváriť, že vybavujem rande Johnnymu Deppovi. Možno vtedy si ma všimne nejaká hami cica z Novej Sedlice, uvidí vo mne budúceho otca svojich detí a dá mi svoje telefónne číslo spolu s exkluzívnym prístupom k jej rodidlám.

A potom možno bude ten sex.

Život je krásny, pokiaľ nám to nádobíčko tam dole funguje. V puberte objavujeme svoje telo a snívame o prsiach pani učiteľky, na prahu dospelosti skúšame všetky možné náhrady reálneho zážitku a v dospelosti pracujeme a na sex nemáme čas ani energiu. Zopár krát sa vyspíme a bum, vtákojašter zrazu lenivie. Potom štrajkuje a nakoniec sa na to vyserie úplne. A včul babo raď!

Na staré kolená sa penis stáva rovnako užitočný ako slepé črevo. Na sex si už nepamätá a väčšinu času trávi zabalený v geriatrickej plienke…a to je ešte rád, že z neho netrčí žiadna hadica. V takejto situácii už zmysel života začína byť poriadny nezmysel. Čo s takým životom, keď jediné, čo vás motivovalo k metabolizmu, vám príroda vzala?

Ja teda určite nechcem skončiť ako nejaký katatonik na invalidnom vozíku zakrytý károvanou dekou a s kyslíkovou bombou na chrbte. Rozhodol som sa, že vezmem  svoj osud do vlastných rúk a zničím svoje telo skôr, ako mi matka príroda zoberie všetky hitpointy. Na ty sviňa!

Odteraz jem len biele pečivo, pijem len sýtené malinovky, žiadne ryby, ovocie ani zelenina. Červené mäso a vyprážané oblohy. Potom čipsy so zmrzlinou a nakoniec kocky slaniny obalenej v čokoláde. S nafučaným bruchom potom pred telku, zapnúť XBox a honiť si ego fragovaním a ponižovaním 12-ročných chlapcov. Za pár rokov ma dúfam dostane infarkt myokardu, mozgová mŕtvica alebo ma odrovná dobre načasovaná séria epileptických záchvatov počas fénovania v sprche. Na náhrobný kameň mi potom dajte vyryť: „Žil ako lúzer, zomrel ako šampión.“

Za taký život by asi ten tam hore nebol na mňa pyšný. Ja keby som niekoho ušúľal z hliny, tak asi nie preto, aby pár rokov fungoval ako samonosná tráviaca trubica a potom predčasne skapal na následky svojej vlastnej nedbanlivosti. Ja byť boh, tak toho tlustoprda vzkriesim a dobre nakopem do vajec za takú vďačnosť. Ľudia, nejedzte. Pôjdete do pekla!

…ale ak na peklo neveríte, ako ja napríklad, tak žerte vy svine nenažrané, čo hrdlo ráči. Ja už stojím v šóre na kolotoč menom Očistec. Neviem totiž, prečo by som sa mal v živote obmedzovať kvôli nejakým rozprávkam, ktoré sú staré ako Matuzalém.

Všetky tie známe príbehy o šíriteľovi slova božieho, o smrteľných hriechoch a prikázaniach sú aj tak iba produktom dobre vymyslenej marketingovej stratégie prvej nadnárodnej militantnej korporácie, ktorá už vyše 2000 rokov predáva neexistujúci produkt miliardám ľudí, neodvádza dane zo zisku a úspešne zasahuje do politiky štátov. Bravo!

Keď už som sa musel narodiť, tak tých pár rokov na tejto planéte nepremárnim tým, že budem celý život drieť na niekoho iného, nadávať na sprostú robotu a potom prídem domov zničený ako otrok, len aby som to tak opakoval každý boží deň až do konca svojej existencie. Musím tu kysnúť, tak z toho aj niečo chcem mať.

Ja našťastie neverím na nebo ani peklo. Keď už mám trochu toho času pred tým, než zatrepem krpcami a otrčím kopytá, tak si užijem. Budem proste robiť to, na čo mám chuť vtedy, keď mám na to chuť a nebudem sa prispôsobovať okoliu, ale okolie si prispôsobím podľa seba.

Keď sa budem chcieť v práci flákať, tak sa budem flákať. Keď budem chcieť naopak makať a naháňať úspech, tak to urobím. Od veľkých vecí až po maličkosti. Keď si budem chcieť v nedeľu ráno kúpiť kýbel zmrzliny, tak si ho kúpim a ešte doňho nalejem čokoládový sirup pre extra hriešnu chuť a hrubú vrstvu šľahačky pre chutne nezdravé kalórie. Potom si predstavím svoju máti ako nadomnou krúti hlavou, usmejem sa a s blaženým pocitom slobody si strčím hrudu čokoládovo-šľahačkovej zmrzliny do chrapy.

Z každej strany nám niekto káže, ako máme žiť. Je to pochopiteľné, keďže štát potrebuje poslušných zorganizovaných občanov, aby mal peniaze na plážové domčeky politikov. Všetci si musíme nájsť životného partnera a založiť rodinu pracujúcich a dane odvádzajúcich obyvateľov. Všetci musíme veriť v boha a chodiť každú nedeľu do kostola, aby sme nerobili neplechu a nesmažili sa po smrti v Luciferovom kotli. Musíme každý deň piť Actimel, lebo inak umrieme na lepru. Naše zuby musia byť biele a naša pokožka hebká ako detská prdelka.

Žiť život presne podľa pravidiel druhých je strata času. Nepochopím ľudí, čo si nechajú do hláv tlačiť kaleráby z telky a z internetu. Obliekajú sa podľa obrázkov na nete, počúvajú rady šarlatánov, napodobňujú maniere pseudo-dôležitých osobností a následne si sami nahovárajú, že sú tiež rovnako pseudo-dôležití a zaujímaví. Potom majú potrebu na Facebook písať o tom, čo práve jedli, akí sú zdepkovaní a aké veľké hovno vysrali…a veria tomu, že ostatných to naozaj zaujíma.

Chce to poriadny nedostatok sebavedomia, keď sa človek musí ponižovať len preto, aby zapadol do kolektívu rovnako zakomplexovaných jedincov. Čím väčšia žumpa v hube, čím väčšie zváračské brejle, čím viac našpúlená huba, naolejované bicepsy a fantasmagorické príbehy, tým viac si ťa ostatní lúzri budú vážiť. Čo takto zaujať niečím, čo si vyžaduje snahu, energiu a disciplínu? Na to ale dnes nikto nemá čas…

Každý by mal byť sám sebou, nie napodobeninou ostatných vo svojom okolí. Pre mňa sú najväčší hrdinovia tí, ktorí majú vpč (naozaj vpč, nie tie sliepočky čo to o sebe tvrdia vo svojich vyšperkovaných trblietavých profiloch na Pokeci).

Mať vpč znamená nenechať sa vytočiť blbcami. Mať vpč znamená ísť spokojne vysypať smeti v trenkách a župane. Mať vpč znamená šoférovať hrdzavú embéčku a byť na ňu pyšný, lebo si si na ňu poctivo zarobil.

Zmyslom môjho života je teda mať jedného krásneho dňa vpč a usmievať sa na celý svet. Potom si aspoň nebudem musieť liečiť komplexy týmito článkami.

Kua, nie je jednoduché mať vpč.