Reálni hrdinovia komiksového sveta

Nikdy nepochopím, prečo sa musíme toľko opičiť po Američanoch. Čo je na nich také úžasné? Ich ekonomická kríza nevie kedy prestať, dolár má hodnotu nižšiu ako použitý toaleťák a ich stredné školy sú nebezpečnejšie ako Tadmorská väznica v Sýrii.

Napriek tomu ale naša kultúra neustále do seba nasáva tú ich a všetky rárohy s nálepkou Made in USA sú pre nás cool a in. Naše televízie kopírujú všetko, čo sa dá a tlačia nám to do hláv, zatiaľ čo ich majitelia sa víťazoslávne rehocú celou cestou do banky.

Slováci s takto vygumovanými mozgami potom každý večer spoločne sedia pred telkou ako sliepky na bydle a s úžasom a nadšením pozorujú dianie na našej mediálnej scéne a s neutíchajúcim zápalom komentujú a diskutujú o tej a tej osobnosti a rozoberajú jej súkromný život, ako keby to na ten ich malo nejaký podstatný vplyv.

Neustále sa mi vnucujú reklamy na nejaké televízne relácie, kde naše celebrity varia, tancujú, spievajú alebo len navzájom jedna pred druhou predvádzajú svoje nové šperky, kožuchy, autá či silikóny.

Stále mi nie je jasné, prečo by ma to malo zaujímať a prečo nad tým toľko iných ľudí slintá. Hej, platí pravidlo „hovor za seba„, ale vysvetlite mi potom niekto, prečo relácie ako Smotánka, Let’s Dance či Promi Noviny nielenže vôbec existujú, ale sú umiestnené do hlavného vysielacieho času. Ak by ich nikto nepozeral, tak by ich dávali o druhej v noci na JOJ Plus, ak vôbec.

Nedávno som u kamaráta pozeral Smotánku, lebo jeho žena je oddaná diváčka. Dva dni som mal svalovicu v krku od toľkého nechápavého krútenia hlavou. Ešte ako tak zvládnem prežuť, že na Slovensku žijú ľudia, ktorí sú slávni v tom pravom slova zmysle, ako napríklad Jožo Ráž, Boris Filan či Zdena Studenková. Ja osobne som veľký fanda Milana Lasicu a kvôli nemu som rád pozerával reláciu Sedem s.r.o. na Markíze, pokým tam neskončila. Áno ja viem, dávajú ju na Jojke, ale už to nejako nie je ono. Pokiaľ sa debata nezvrtne do viaczmyselných pubertálnych výrokov so sexuálnou tematikou, tak sa nemajú o čom zaujímavom baviť a to je podľa mňa dosť hanba.

Prečo nás ale musia neustále informovať o živote nejakého kaderníka buzeranta či sexuálne zmäteného róma z východu? Ako strašne znudení musia byť ľudia, keď strávia každý večer pri telke tým, že sledujú udalosti odohrávajúce sa v životoch týchto televíznych postáv? To nič zmysluplnejšie na svete neexistuje? Ja keď som bol naposledy na maródke a na smrť znudený som trávil čas v posteli, tak som namiesto pozerania Promi Novín radšej v hlave počítal hodnotu Ludolfovho čísla až do konca…v binárnej sústave.

Na druhej strane, aké prázdne životy musia mať tieto naše rádoby celebrity? Naozaj sú až tak zakomplexované, že si museli vytvoriť tento svoj iluzórny televízny svet, v ktorom sa môžu pretŕčať a chvastať pred nami – obyčajnými smrteľníkmi?

Naša spoločenská smotánka (ako sa títo prevažne sedláci sami radi nazývajú) je tak zdegenerovaná, že už aj samotný význam slova „smotánka“ začína mať tak trochu pejoratívny charakter. Aspoň ja to tak vidím. Stačí chvíľa po tom, ako zhasnú reflektory a vypnú sa kamery a už sa to len tak hemží vulgarizmami a všetka tá pompéznosť ide do hajzlu.

Príčinou toho je, že za dnešnú smotánku sa už považujú aj vzdialené príbuzné radových zamestnancov regionálnych televíznych staníc. Ste sesternicou osvetľovača z TV LUX? Tak šup na seba róbu od kamarátky, nasadnúť do požičaného Mercedesu a hurá na večierok samoľúbych snobov trpiacich komplexom neistoty, lebo len tam sa budete cítiť tak, že niekam vôbec patríte a možno sa tam nájde iná podobná „televízna hviezda“, ktorá bude mať záujem sa s vami porozprávať.

A páni tak isto. Nahodiť požičaný oblek, na ruku repliku Rolexiek kúpenú od Gejzu na parkovisku pred Tescom a hurá na párty porovnávať si svoje fiktívne zárobky s ostatnými „podnikateľmi“ a „osobnosťami“.

Na druhej strane obrazoviek – v skutočnom svete – sedí ale niekto, komu sú vaše povrchné problémy, patetické pózy a povýšenecké názory ukradnuté. Niekto, kto má skutočné starosti zasahujúce do jeho života a do životov ľudí okolo neho. Niekto, kto je zodpovedný za celú našu spoločnosť a aj za tie snobské ksichty honosne sa pretŕčajúce na oslavách, plesoch a recepciách.

Hovorím o ľuďoch, ktorí naozaj pre túto spoločnosť niečo znamenajú a ktorí v živote dosiahli a dokázali niečo podstatné a výnimočné. Mám na mysli ľudí, ktorí obetovali kopec času a úsilia pre dosiahnutie ich vysneného cieľa, pretože im nič nebolo strčené pod nos a napriek tomu, že o všetko, čo v živote majú, museli úpenlivo bojovať, stále sú ochotní sa s ostatnými podeliť o to málo, čo majú.

Minule som sa tu rozčuľoval nad reláciou 112 a rozprával o tom, aká je dehonestujúca pre ľudí, ktorí sa v nej ocitli. Teraz by som však chcel dať do povedomia tých druhých účinkujúcich a to všetkých tých doktorov, policajtov, hasičov, záchranárov, zdravotníkov a ostatných pracovníkov verejných služieb, ktorí sa 24 hodín denne a 7 dní v týždni starajú o to, aby sa naše (často nevďačné) rite mohli pokojne premávať po uliciach s vedomím, že sa o nás má kto postarať v prípade nejakej nehody.

Obdivujem pevnú vôľu a odhodlanie ľudí, ktorí vykonávajú toto povolanie (ktoré je skôr poslaním) s vedomím, že sa denno-denne musia vysporadúvať s rôznymi nevďačnými vulgárnymi a agresívnymi blbcami (ktorí často o ich pomoc ani nestoja) a že milionári z nich napriek tomu aj tak nebudú. Ak mám byť úprimný, tak nerozumiem tomu, prečo to robia, čo ich poháňa a ako dokážu večer zaspať s vedomím, že na druhý deň to bude o tom istom. Každopádne im za to ale patrí môj veľký obdiv.

Vďaka 112-ke vidím, že naši policajti nie sú všetci len debili, ktorí vám dajú pokutu za drobnú malichernosť, ale sú medzi nimi aj takí, ktorí berú svoju prácu vážne a ktorí všetky tie na hlavu postavené situácie riešia profesionálne, zodpovedne a spravodlivo. Keby som ja mal riešiť o tretej v noci nejakého agresívneho ožrana, ktorý na mňa pľuje, vyhráža sa mi smrťou a ziape na celú ulicu, asi by som mu od samých nervov rovno našil guľu do búdky, nech drží hubu.

Hasiči si zaslúžia rovnakú úctu. Mnohým z nás sa síce môže zdať, že polievanie tlejúcich kríkov a záchrana vystrašených mačiatok zo stromov je fajn robotka, ale skúste im to povedať práve keď z horiaceho a rozpadávajúceho sa domu vyťahujú prepitého smradľavého ogrcaného bezdomovca, ktorý im od samej „vďačnosti“ ešte vyp***je do k****ov. Riskovali by ste pre takého svoj život? Ja by som sa naňho vysral, nech si tam zhorí .

Poslednou skupinou hrdinov, ktorej sa relácia 112 venuje, sú zdravotníci a lekári, ktorí nielenže zachraňujú naše životy, ale často sa oni sami kvôli nám ocitajú v ohrození. Prečo inak by museli do všelijakých Bohom zabudnutých osád a prehnitých sídlisk (alebo skôr obývaných smetísk) vyrážať v sprievode niekoľkých policajných hliadok? Poznám jedného z takýchto nebojácnych zdravotníkov a ten mi rozprával príhodu, ako po prestrelke na ulici zachraňoval život nejakému mafiánovi, pričom mal pri hlave pištoľ iného mafiána…tomu hovorím stresové povolanie.

Okrem toho sa samozrejme musia bežne stretávať s rôznymi autonehodami a inými brutálnymi situáciami, kde strieka krv, lietajú časti tiel a na zem vypadávajú rozfašírované mozgy a iné orgány. Ako sa pri tom niekto dokáže ovládať, nedobliť sa a hlavne sa z toho nezblázniť, tomu nikdy neporozumiem. V každom prípade si ale zasluhujú môj veľký obdiv a napriek úbohému stavu nášho zdravotníctva verím tomu, že ak sa mi niečo nebodaj stane, bude o mňa dobre postarané.

Strážcovia ulíc ale nie sú jediní, ktorým by mal patriť náš obdiv. Mnohí z nás si to asi neuvedomujú, ale za to, čo v živote dosiahli, z veľkej časti vďačia aj svojim učiteľom a profesorom. Je to ďalšie nedocenené povolanie, čo usudzujem na základe mojich skúseností ešte z čias základnej a strednej školy. Ako decko som počúval hrôzostrašné historky o tom, ako za socíku učitelia bili neposlušných žiakov rákoskou po holej za kadejaké somariny, čo tie decká vtedy navymýšľali. Keď si spomeniem, aké veci sme učiteľom robili my, tak som rád, že nás rovno nepostrieľali.

Či už to boli oplzlé žarty ako kondóm schovaný v triednej knihe alebo učiteľská stolička bez šróbov, vyviazli sme maximálne s pokarhaním. Ako mal potom ale taký malý zasran ako ja získať úctu k dospelým? Pamätám si, že vrcholom drzosti u nás na škole bolo, keď raz jeden spolužiak v 9. ročníku napadol učiteľku za štvorku z fyziky (tzv. zákon akcie a reakcie). Tá potom týždeň musela po škole chodiť v slnečných okuliaroch, aby jej nebolo vidieť ten strašný fokel .

Dnes k chudákom učiteľom nemajú žiadnu úctu už ani dospelí. Veď len nedávno dávali v správach, ako sa nejaká rodina vrútila do školy ako veľká voda a tam zaútočili na prvú učiteľku, ktorá im padla do rany. Nehnevajte sa, ale takéto zaobchádzanie si naši učitelia určite nezaslúžia. Okrem toho učitelia už dokonca ani nemajú také práva, ako voľakedy. Keby dnes nejaká učiteľka nebodaj čo i len trochu capla neposlušného žiaka po prstoch, už by mala na krku žalobu zo strany pohoršených rodičov.

Na každej škole sa samozrejme nájdu aj nejakí tí profáci – hajzli, ktorí každému z nás komplikovali život. Musíte ale uznať, že tí tvorili drvivú menšinu. Pamätám si, ako som jednej svojej profke na gympli poprial popravu vaginálnou elektródou za to, že ma zhadzovala a ponižovala pred spolužiakmi a moje písomky hodnotila podľa veľmi podivnej a značne „variabilnej“ stupnice.

Napriek všetkým spomínaným neduhom a negatívam učiteľskej profesie pevne verím, že keď ja budem mať deti, tak toto pedagogické povolanie bude ešte vôbec existovať a že ich bude mať kto naučiť, ako sa používajú čiarky vo vetách (lebo pre mňa to je a, stále bude španielska, dedina).

Na stredných školách to inak tiež nie je žiadna sláva. Ja som síce chodil na gymnázium, kde všetci boli ako zo seriálu Beverly Hills 90210, ale na mnohých iných školách to tak bohužiaľ nie je. Hovorím teraz o všetkých tých učňovkách, kam sa dostane každý, kto má IQ (akékoľvek, len nech má) a vyštudujú ich aj študenti, ktorí tam v živote neodsedeli jedinú hodinu. Je to naozaj bieda, keď už aj na školách musia kukláči robiť protidrogové razie a profesori sa podobajú viac na väzenských bacharov ako na vyučujúcich.

K tomu všetkému treba ešte zobrať do úvahy ich platy, ktorých nárast sa zastavil niekedy na konci obdobia feudalizmu a hneď sa nám tu vynárajú otázky: „Prečo to robíte? Kde na to beriete toľkú pevnú vôľu? Čo vás motivuje?“ Na tieto otázky by som rád poznal odpoveď. Závidím vám totiž vaše neuveriteľné odhodlanie a obdivujem vašu schopnosť prežívať deň za dňom v takomto zamestnaní bez nervového zrútenia, aj keď výnimky sa nájdu – pozdravujem svoju matikárku.

Ak by to bolo celé iba na mne, tak by naša high-society vyzerala úplne inak. V Smotánke na Markíze budú ukazovať koncoročné stretnutie vysokoškolských profesorov diskutujúcich o tom, ako sa im úspešne podarilo vychovať ďalšiu generáciu mladých a nadšených lekárov, prírodovedcov, informatikov, právnikov či manažérov. Pomedzi nich sa budú preplietať pani učiteľky zo základných škôl a rozprávať na kameru o deťmi obľúbenom výlete do Slovenského Národného Múzea, ktorý dobrovoľne a na vlastné náklady zorganizovali pre svojich žiakov, ktorí by inak takúto príležitosť kvôli svojim neustále zaneprázdneným rodičom nemali.

Potom prepnem telku na Jojku, kde práve bežia toľko omieľané Promi Noviny, v ktorých ukazujú úspešný zásah všetkých troch zložiek záchranného systému koordinovane a efektívne spolupracujúcich pri vážnej havárii horiaceho kamiónu s propán-butánovými fľašami na diaľnici D1 o druhej v noci za hustého sneženia, divokého vetra a neustáleho vytrubovania a pokrikovania nervóznych okoloidúcich vodičov. Po odprataní kamiónu sa samozrejme okamžite vydajú na ďalší rizikový zásah.

Neskôr bude Bruno v relácii Exclusiv rozprávať o mizerných platoch zdravotných sestier a ošetrovateliek a o tom, aké úžasné veci si za tie platy nikdy nebudú môcť kúpiť, napriek tomu že sa denno-denne starajú o ťažko chorých nevládnych pacientov pripútaných na lôžko, umývajú ich a pravidelne im vymieňajú kolostomické sáčky.

Nakoniec prepnem na TA3, kde práve beží zostrih z udeľovania prestížnych cien Ihla v kope sena, ktorú každoročne získavajú tí najusilovnejší dobrovoľníci a najaktívnejší darcovia peňazí,  krvi, oblečenia pre chudobných či poskytovatelia rôznych bezplatných verejnoprospešných služieb.

Bohužiaľ celá táto moja idea je značne utopistická a to hlavne preto, že náš štát je plný sedlákov a idiotov, ktorých viac zaujímajú životy sebeckých egomaniakov ako tých, ktorí robia pre našu spoločnosť niečo pozitívne a hlavne bezúhonné. Koho by zaujímalo, že niekto strávi roky náročného štúdia na lekárskej fakulte, aby nás mohol liečiť a to ešte za tú tragikomickú plácu, keď životy zbohatlíkov na jachtách a drahých autách sú také lákavé? Čo je lepšie: žiť v peknom sne alebo škaredej realite? Už len čakám, kedy príde Morpheus a dá mi na výber červenú alebo modrú pilulku.

Na záver by som povedal už asi len toľko, že si nesmierne cením odhodlanie, obetavosť a profesionalitu ľudí vykonávajúcich všetky spomínané povolania a že som im chcel týmto článkom zložiť poklonu. Dúfam, že vám to dodalo aspoň trochu viac nadšenia pre vaše povolanie a napriek tomu, že nie vždy to tak vyzerá, nájde sa tu zopár ľudí, ktorí vašu snahu vedia oceniť. Moja úcta patrí vám.