Taká obyčajná noc

Jeden príbeh rozpoviem vám,
posadajte dokola,
k šunke s chrenom prchavým
podáva sa Kofola.

Podelím sa teraz s vami
o tie moje trampoty,
čo sa stali v piatok večer,
keď som zdrhol z roboty.

Dostal som chuť na mäsíčko,
mladé, pevné, šťavnaté.
Je príjemné počasíčko
a baby sú hambaté.

Nevedel som, kde mám začať,
možností je priveľa.
No nemôžem iba čakať,
zízať jak také teľa.

Stála tam sama, tvár ako anjel.
Čo si to Leonid, čo si to našiel?
Spadla mi tlama až na samú zem.
„Tak teba dievčatko veruže chcem!“

Prišiel som bližšie prehodiť pár slov,
vravím si v duchu: „Priprav sa na lov“.
pozrel som nižšie, i ona zrak sklopila,
hneď mi to došlo, to ona MŇA lovila!

Očami zmerala figúru moju,
či nie som stavaný sťa kopa hnoju.
Hneď som sa prežehnal: „Velebný Pane“,
keď na mňa vytiahla tie svoje zbrane.

Riť mala pevnú jak sovietsky betón,
„Tak do tej mašiny vložím svoj žetón!“
Podprdu tesnú si zvolila pre dnes,
plán má len jeden – erotic express.

Slovo dalo slovo,
ruka je v rukáve.
Začala štýlovo:
„Dajme reč pri káve“.

„Ja kávu nepijem
na škodu veľkú.“
„Tak poďme ku mne,
pozrieme telku.“

Skoro mi zabehlo,
toto som nečakal.
Cúvnuť sa nedalo,
to by som oplakal.

Najprv som zaváhal,
uši ma klamú?
Strach som však prekonal,
nemôžem predsa nechať tú je**čku ísť domov samú!

Len čo sme prišli, vrhla sa na mňa
a hneď ma skrotila jak malé jahňa.
Potvora škriabe a driape ma silno,
dnešnú noc vidím že strávime smilno 🙂

Pod tými šatami skrýva sa kočka,
„Poď na to bejby, predohra počká!“
Ako tak ležím tam na zemi nahý,
odrazu skončí sa ten pocit blahý…

Obrovský netvor zjaví sa vo dverách,
piercingy v obočí, v nose a na perách.
V očiach má smrť a u huby penu,
prišiel si po mňa a po svoju ženu.

„K**va do p**i čo sa to tu deje?!“
„A prečo ten k***t sa na mňa tak smeje?!“
„Takto ma podvádzaš ty špina zasratá?“
„A tebe ty hajzel odkusnem varlatá!!!“

Saky paky schytil som,
vyskočil som oblokom.
Ani som sa neobzrel,
len nech nie som na dostrel.

Bežím a utekám,
cválam a cupitám,
miznem a zdrhám,
do tmy sa vrhám.

Hnaný som krikom,
na konci s dychom,
rútim sa tmou,
s riťou holou.

Za chrbtom počujem výkriky hlasné,
čo ak mu neujdem, je mi hneď jasné.
„Leonid! Pridaj!“, vravím si v duchu,
„v temnote zdrhneš a bude to v suchu.“

Holý sa ukrývam pred zrakmi ľudí,
zatiaľ čo mesto sa do rána budí.

Nalejme si čistého medzi nami dvoma,
Som od strachu dosraný-došťaný…no konečne doma!