Daj sem to diaľkové!

To záhadné pukanie, ktoré počujem vždy, keď pozerám telku dlhšie ako pár minút, je zvuk mojich odumierajúcich mozgových buniek. Ani sa im nečudujem. Čo iné im ostáva, keď musia prežúvať tie kvantá mozgomoru, ktoré nám každý boží deň tlačia naše médiá do hláv?

Ja sám seba nepovažujem za žiadneho pompézneho intelektuála, ktorý celý deň presedí vo svojej mahagónovej knižnici v koženom kresle pri krbe s fajkou v ústach a encyklopédiou svetových dejín v rukách. Som ale ten typ človeka, ktorý je zvedavý a rád spoznáva nové veci a rozširuje si svoje obzory.

Rád sa dozviem niečo nové, ale dnešné televízie mi to bohužiaľ moc neumožňujú. Reportáže v hlavných televíznych novinách o slonoch hrajúcich na harmoniku môj hlad po vedomostiach nejako nevedia nasýtiť a „dokumentárny“ seriál o veciach zničených v okamihu je síce spočiatku sranda pozerať, ale po skončení si uvedomím, že som práve prišiel o hodinu svojho inak zmysluplného života.

Voľakedy to tak nebývalo. Pamätám si časy, kedy som kvôli prepínaniu staníc na telke musel dvíhať riť z gauča a farebný obraz bol výsadou boháčov. Vtedy boli relácie naozaj náučné. Mohli ste sa dozvedieť napríklad čo je to mlieko a kde to kúpiť alebo že správny súdruh s výučným listom nemá márniť čas na benzínovej pumpe, ale zamestnať sa v závode na spracovanie azbestu.

Dnešný svet je skazený honbou za peniazmi a nejaké vzdelanie, výchova alebo morálka nikoho nezaujíma. Do telky treba dávať to, čo budú pozerať blbci, lebo tých je na svete najviac. Preto si napríklad môžete pozrieť v správach na Hnojke reportáž o tete „potope“. Relácia o čiernych dierach vo vesmíre, o teórii fotografovania a o histórii jazzovej hudby nezaujme skoro nikoho, preto ju budeme dávať v nedeľu o jednej v noci na STV2.

Za náučnú reláciu sa dnes dá označiť čokoľvek, čo v názve obsahuje slovo „ako“. No vrcholom vzdelávacích programov je dnes asi Brainiac – relácia o tom, čo sa stane, ak strčíme bandasku s benzínom do mikrovlnky. No čo asi?! To isté, ako keď podpálime karavan plný propán-butánových fliaš! Hlavne, že debilom s IQ záchodového zvonu sa to páči. Búm! Práskho!

Nechcem, aby ste mali dojem, že dnes je nemožné nájsť v telke nejakú reláciu, ktorá vás naozaj niečo nové naučí. Je ale naozaj ťažké nájsť nejakú informačnú hodnotu v programe, ktorého hlavnou náplňou je hodnotenie módneho (ne)vkusu amerických D-listových celebrít. Brüno by vám o tom vedel rozprávať.

Úroveň nášho spravodajstva je úbohejšia ako hladujúce deti v Somálsku. Ja si nemôžem pomôcť, ale verím tomu, že správy na Jojke sú robené pre pacientov psychiatrických ústavov. Ak teda patríte medzi ľudí, ktorí ich pozerávajú pravidelne, zožeňte si brindák a zvieraciu kazajku. Pre príklad uvediem zopár reportáží z mojej obľúbenej TV JOJ:

„Horelo miesto, kde si školáčka pochovala škrečka“ – reportáž o tom, že na cintoríne vznikol menší požiar na mieste, kde si nejaká školáčka pochovala škrečka a zamotala sa tam do konárov. Jaj a vedľa zatiaľ horela nemocnica.

„66- ročný vypestoval 66 citrónov“ – 66-ročný ujo si doma v 66-tom vysadil citrónovníky, na ktorých mu vyrástlo 66 citrónov. Ešte že nezabudli ukázať, ako ich dedko všetky spočíta.

„Zomrela teta potopa“ – reportáž o tom, že zomrela žena známa z internetového videa, kde po maďarsko-slovensky rozpráva o potope v ich dzedzine.

Už len čakám na to, kedy prídu reportéri z Jojky ku mne domov natočiť reportáž o tom, ako už týždeň nosím tie isté trenky.

Som rád, že žijem práve na Slovensku. My musíme byť asi ten najspokojnejší a najbezstarostnejší národ na svete. Ako inak by bolo možné, že sú relácie o našich „celebritách“ a ich pokryteckom živote také obľúbené? Vždy som si myslel, že tieto populistické žvásty sú určené pre katatonických dôchodcov pripútaných na lôžko, ale keď počujem svojich rovesníkov, ako s vášňou rozoberajú a analyzujú vzťahy našich mediálnych osobností, tak si uvedomujem, že Slováci naozaj nemajú žiadne reálne starosti. Čo tam koho po nezamestnanosti, vysokých cenách benzínu a korupcii v politike? Hlavne, že všetci vedia, ako sa volá pes Eleny Vacvalovej.

Druhým extrémom tohto spektra sú ľudia, ktorí sa snažia napchať svoje tupé tváre do mojej obývačky za každú cenu. Mám na mysli konkrétne nechválne známy manželský pár z Košíc, ktorý verí tomu, že ľudia sú na nich a na ich povýšenecké názory ešte stále zvedaví. Všetci vieme, o koho ide…a ak niekto z vás predsa len nemá poňatia o kom je reč, tak mi verte, že vám závidím.

Ďalším príkladom sú beznádejné vtírky známe tiež ako Hviezdna rota z relácie Slovensko hľadá Superstár. Páči sa mi, že naše médiá umožňujú zopár talentovaným šťastlivcom ukázať celému národu ich nadanie. Ja takéto úžasné spevácke schopnosti bohužiaľ nemám. Môj spev sa podobá zvukom veľrýb znejúcich cez hajzlovú rúru. Z toho dôvodu si spievam len doma v sprche. Prečo ale niekto s hlasom mutujúceho paviána lezie do telky je mimo moje spektrum chápania. Týmto pozdravujem neoblomného a neskrotného showmana Ernesta Lieskovca.

Aby som stále neohováral len ľudí na obrazovke, musím si trochu rypnúť aj do technického aspektu televízneho vysielania. Čo za nemlehéta má na starosti preklad filmov do slovenčiny a „dabing“? Neviem ako vám, ale mne vie neskutočne pokaziť zážitok hláška typu: „Veď počkaj ty papľuh!“ od hlavného hrdinu – drsňáka – vo frenetickom akčnom filme. Neznášam to, že musia filmové postavy nadávať spisovne, vždy sa pri tom chytám za hlavu.

Prečo nemôže záporák vo filme pre dospelých zahlásiť napríklad: „Skap ty buzna, rozstrielam ťa na sračky!“ Namiesto toho povie: „Umri ty teploš, urobím z teba rešeto.“ Sorry, ale to je film od osemnásť, nie rozprávka pre deti na dobrú noc. Spamätajte sa!

Aby som ale stále iba nekritizoval, musím pochváliť preklad filmu Big Lebowski. V češtine vynikajúci ako vždy, ale slovenský ma veľmi príjemne prekvapil. Očakával som archaizmy a expresíva, no namiesto toho som dostal: „Zabijem ťa ty skurvyzmrd!“ Yeah! 👿

Ďalším príkladom môže byť slovenský preklad série Bratstvo neohrozených, kde som sa strašne zabával na vete: „Fuj! To je smrad! Gdo to tu sere?!“ a to len preto, že nepovedali „Kto to tu púšťa vetry?“, ako je to zvykom na Markíze a Jojke. Som rád, že sa ľudia zodpovední za preklad vedia z času na čas vymaniť z okovov politickej korektnosti a uprednostniť realistický zážitok pred hlúpymi gramatickými pravidlami vymyslenými bandou znudených lingvistov, ktorých kariérnym vrcholom bolo zavedenie povinných slovenských titulkov k filmom s českým „dabingom“.

Čo ma ale rozčuľuje ešte viac ako infantilné pomenovania peristaltiky, sú neustále reklamy počas filmu, medzi filmami a inými reklamami. Na Jojke sa neserú, tam už sa neunúvajú ani dať pred reklamou znelku. Nedávno som na Jojke pozeral Simpsonovcov a uprostred vety zrazu prestrih na nový paušál od T-Mobilu. Našťastie počas nočnej reprízy reklamy nedávajú a tak si nahrávam Simpsonovcov vtedy. Všimli ste si inak, že urezávajú záverečné titulky? Asi aby mali viac času na ďalšie reklamy.

Voľakedy som sa pri pozeraní nemeckých staníc vysmieval Nemcom za to, že musia pretrpieť tie dlhočizné 5-10 minútové reklamné pauzy počas filmu, zatiaľ čo u nás človek len tak tak stihol odbehnúť na WC a späť. Keby som ale vedel, že jedným z Maastrichtských kritérií bude vyhradenie viac času na komerciu v televíznom vysielaní, tak by som sa na ten náš vstup do EÚ až tak netešil. Dnes už počas jednej reklamy nie je problém napísať diplomovku.

Verím tomu (a nebude to trvať dlho), že sa dožijeme doby, kedy reklamy pobežia zároveň spolu s filmom ako obraz-v-obraze. Niečo na spôsob, akým to rieši YouTube. Nakoniec to dopadne tak, že medzi reklamami občas pôjde aj nejaký ten film a vrcholom toho všetkého bude televízne vysielanie tvorené výhradne z reklám….hm..čo to tu trepem, veď to vlastne funguje už dnes, viď TVA.

Keby aspoň boli tie reklamy záživné a neurážali moju inteligenciu. Prečo nemôžme mať reklamy ako sú tie, ktoré si navzájom posielame medzi kolegami v práci? Vtipné, inteligentné, poučné…a sem-tam nechutné a vulgárne. Namiesto toho sa nás snažia presvedčiť, že tá ženská nosí Perwoll všade so sebou v kabelke a že tancovať ráno na ulici v červenom župane je OK.

Aby toho nebolo málo, tak ďalšia rana mojej trpezlivosti bola zasadená nedávno. Ako každý správny člen stáda som si aj ja dal zaviesť domov Mágio. Keď sa ma pýtali, aké programy si chcem objednať, povedal som im, že okrem našich bežných staníc chcem nejaké dokumentárne, nejaké filmové a všetky porno kanály (okrem tých pre gayov).

Tri mesiace som bol spokojný. Potom mi vypršala akcia na HBO a CineMax zadarmo a keďže všetky filmy čo tam dávajú si viem zohnať aj „inde“, tak som ho zrušil. O niečo neskôr prišla správa, že mi rušia Primu – bye bye Fresh Prince. 🙁 Po čase som sa zase dozvedel, že mi vypnú Discovery HD, svine. Namiesto toho som dostal TV LUX, halelujah! Nedávno mi zrušili aj TCM, ktoré som rád pozerával v noci, lebo tam dávali staré americké filmy. Počul som dokonca niečo o tom, že nám majú časom zrušiť všetky české stanice, takže už asi ani ČT si nebudem môcť pozrieť. „Paráda!“ Už ani to porno nie je to, čo bývalo.

Posledná záležitosť, ktorej by som sa chcel v tomto článku venovať, je relácia 112 na Markíze. Síce to nie je žiadny revolučný koncept, niečo podobné dávali už pred rokmi na TV Reality, ale tam som to nikdy nepozeral. 112-ka ma zaujala preto, lebo všetky tie situácie sa odohrávali v Bratislave, často na miestach, ktoré dôverne poznám. Pri pozeraní som si často hovoril: „Tam na tom rohu, kde práve skolaboval nejaký dedko, som sa prvý krát bozkával. A tu v tomto obchode, kde lupič zastrelil predavačku, som pred dvomi rokmi našiel na zemi 500-korunáčku.“ Dnes už majú záberov z Bratislavy oveľa menej, čo je škoda.

112-ka je skvelá relácia, pretože na rozdiel od ostatných výplodov marketérov ukazuje divákom reálny život reálnych ľudí v reálnych situáciách, ktoré sú takmer vždy nezávideniahodné, aj keď z času na čas aj celkom úsmevné. Tu mi prichádza na rozum scénka, kde stará otrhaná smradľavá prepitá nafetovaná špinavá bezďáčka pripútaná oboma rukami o dopravnú značku na benzínovej pumpe uprostred noci pokrikuje na policajtov: „Mňa už žiadny chlap nechce ani zadarmo!“

112-ka ale nie je až taká skvelá relácia, keď sa na to pozriete z trochu iného uhlu. Nechcel by som sa ocitnúť v niektorej z tých nepríjemných situácií zachytených televíznou kamerou. Jednak už samotný fakt, že dostať infarkt v električke alebo byť v noci prepadnutý niekde na ulici je dosť naprd, ale hlavne ide o také situácie, v ktorých si asi nikto nedokáže zachovať svoju dôstojnosť. Určite by som nechcel, aby sa celý národ pozeral, ako šprintujem nočnou ulicou pohltený v plameňoch a so skupinou hasičov a záchranárov za zadkom. Tiež by som nechcel, aby ľudia pozerali na moje holé telo počas resuscitácie a napchávali sa pri tom pukancami.

112-ka je zaujímavá relácia, ale často dehonestujúca a tragická. Pri niektorých scénach radšej odvrátim zrak. Pozerať sa na ožratého bezdomovca ako v sanitke tyčkuje žlč s krvou môjmu žalúdku fakt neprospieva. Inak všetky tie výjazdy sanitiek k vágusom a opilcom ležiacim v bezvedomí niekde na lavičke alebo trávniku musíme platiť my, daňoví poplatníci, z našich vlastných peňaženiek. Keď sa nad tým zamyslím, tak takíto ľudia si asi aj zaslúžia, aby ich zanedbané prepité ksichty videl celý národ a s opovrhnutím si na nich ukázal prstom. Možno to v ich dutých hlavách prebudí svedomie a nabudúce si namiesto čuča radšej zaplatia za noc v útulku pre bezdomovcov s poriadnou sprchou.

Na záver by som povedal asi už len toľko, že napriek tomu, ako naše televízie z duše neznášam, nakoniec pri niektorej z nich tak či tak raz skysnem, lebo budem nútený so svojimi deťmi pozerať správy na Jojke. Nemôžem ich predsa nechať ísť spať bez toho, aby videli slony hrajúce na harmoniku. Voilà, večerníček 21. storočia.