Čo nejdeš von na vzduch?!
„Furt len sedíš pri počítači, od rána do večera! Nikam nechodíš, nemáš absolútne žiadne záujmy! Už si sa učil do školy? Šak počkaj, keď od toho počítača oslepneš a budeš musieť behať po doktoroch!“
Určite sú mnohým z vás tieto slová povedomé. Určite si ich mnohí z vás aj beriete k srdcu. Potom ale treba dobývať ďalší hrad, prejsť ešte jeden level, pozrieť ešte jedno video alebo napísať ešte jednému kamarátovi…a sme zase na začiatku.
Ja som ako decko trávil väčšinu času vonku s kamarátmi. Doma bola nuda ako na cudzom pohrebe. V telke dávali lautr nič a internet, milé deti 21. storočia, ten neexistoval. Ísť s kamarátmi von a zabíjať nudu nejakou lumpárňou a chuligánstvom bola jasná voľba. To bolo ale ešte na prelome 80. a 90. rokov.
Spomínam si, ako sme so spolužiakmi zo základky vytopili nejakú podzemnú šachtu neďaleko nášho domu, podpálili sme školský dvor, pobili sa s inými chalanmi a posledné vreckové utrácali za Pedro žuvačky…pokiaľ neprišli tie s tetovačkami.
Potom ale rodičia jednému z kamarátov kúpili počítač. V tej dobe to bolo niečo úžasné. Kto mal doma počítač, ten bol king a všetci ostatní sa k nemu chodili pozerať, ako hrá hry. Chudáci moji susedia, tí keď si kúpili počítač (a to ešte na ich pracovné účely), ja som za ním strávil viac času ako oni všetci dokopy. Asi by bolo teraz na mieste, aby som sa im poďakoval za ich trpezlivosť a veľkorysosť voči mne…ďakujem.
Cesta zo školy domov už nesmerovala cez ploty a súkromné pozemky. Ja som po škole vždy skončil u kamaráta, kde sme sa striedali v hraní Prehistoricu, Xenon dvojky a Goblinsov. To boli časy mého mládí.
Škoda len, že ja som bol ten posledný chalan na sídlisku, ktorý sa musel priživovať na ostatných, ak som chcel postrieľať pár náckov v starom Wolfovi. Zatiaľ čo ostatní si vymieňali hry na disketách spolu s fantastickými zážitkami, ja som len závistlivo vykukoval spoza rohu ako úchyl na detskom ihrisku.
Priznám sa, v tom období som bol najväčší lúzer v okolí. Kým spolužiaci drtili Dooma, ja som si kopal loptu o barák. Bol som vyvrheľ, odpadlík a nikto. Už ani náš pes nechcel, aby som ho venčil.
Potom to ale prišlo ako blesk z jasného neba. Rodičia zahlásili, že kúpia počítač. Ja som sa tešil, až som mal z toho penu u huby a keby som mal chvost, tak ním vrtím. V tej dobe fičali 486ky, ale naši povedali, že kúpia 386ku, lebo nejaký predavač im poradil, že 486ku by som aj tak nevyužil. Mamľas ale nevedel, že od toho, či je tam 3ka alebo 4ka závisí moja street-cred a zároveň aj možnosť začleniť sa späť do kolektívu. Ále čo, sral to pes…aj nič je lepšie ako hovno a aj 386ka je lepšia ako kopať si loptu o barák.
Na moje veľké prekvapenie dorazila domov jedného dňa veľká krabica s nápisom IBM Aptiva a keď som sa dozvedel, že v nej je najnovší typ počítača, takzvané Pentium, tak môj život zrazu nabral úplne iné obrátky. Odrazu všetci chalani s ich spomalenými a prehistorickými 486kami boli tí lúzri a ja som bol ten, za kým všetci doliezali, keď si chceli zajazdiť s Lamborghini v Need for Speed.
Dnes už staručká Aptiva leží na polici u kamaráta rozrezaná na kúsky, prvý Need for Speed vidím len zo záberov na YouTube a nebyť DOSBoxu, tak už ani neviem ako vyzerá EGA grafika. Nuž, časy sa menia, doba pokročila a ľudia zistili, že počítače v sebe toho skrývajú oveľa viac ako iba vŕzgajúcu disketovú mechaniku a haldy prachu.
Už len samotný fakt, že teraz píšem na počítači článok, ktorý si za chvíľu prečítajú milióny návštevníkov tohto webu (skôr iba desiatky – pozn. Breadfan) značí o tom, že internet a kompjútry už sú pre nás absolútne prirodzené a pre niektorých ľudí dokonca nevyhnutné.
No a teraz sa konečne dostávam k pointe tohto článku. Ja sám trávim kopec času za počítačom, lebo iba tam nájdem americké filmové klasiky zo 70. rokov, pokecám si so vzdialenými rodinnými príslušníkmi a sem-tam si zahrám svoju obľúbenú hru, keď sa potrebujem odreagovať. Nič z toho ale nerobím na úkor svojho reálneho života, ktorý mám už od čias základnej školy. Mám reálnych kamarátov, s ktorými zájdem cez víkend na reálnu kofolu, na reálnom bicykli prejazdím celé reálne okolie a sem tam skočím s nejakou reálnou holkou do kina alebo na večeru.
Čomu ale stále nerozumiem je, ako došlo k tomu, že nám tu vyrastá generácia detí, ktoré mali konto na Facebooku skôr ako občiansky preukaz. Je to zanedbávaním výchovy zo strany rodičov? Môžu za to médiá a konzumný spôsob života? Moja kamarátka mi nedávno povedala veľmi múdru vetu, keď som jej povedal, že nie všetci ľudia dostanú rozum do vienka už pri narodení. Ona na to: „Všetci ľudia sa narodia s rozumom, ale niektorí si ho nechajú vymyť telkou a internetom.“
Vždy, keď narazím na internetovú komunikáciu dvoch „dospelých“ slečien z druhého stupňa základnej školy rozoberajúcich ich internetové vzťahy, je mi normálne šoufl. Navzájom sa predbiehajú v tom, ktorá má viac mien v zozname kamarátov, ale pritom ani jedna netuší, čo to slovo „kamarát“ v skutočnosti znamená. Len preto, že mi niekto okomentoval fotku v profile, mu ešte nebudem požičiavať peniaze a ani mu nepomôžem vymaľovať byt. Nie že by som od tých báb chcel, aby rozoberali Einsteinovu špeciálnu teóriu relativity. Skôr ma desí, že im tieto pokrivené hodnoty ostanú už navždy. Keď mi raz jedna dospelá (22) baba na prvom rande zahlásila, že ma ľúbi, tak som čumel ako báger na tvrdú hlinu. Láska na prvý pohľad? Nemyslím…mám totiž doma zrkadlo.
Internet je dnes tak prepchatý emóciami, všetci sa ľúbia a všetci si posielajú pusinky a objatia, osobne sa ale vôbec nepoznajú. Všetky tieto emócie potom strácajú význam a mne je to proste nechutné. So svojou prvou priateľkou ešte z čias gympla som chodil niekoľko mesiacov, kým som našiel odvahu jej povedať, že ju ľúbim, nie to ešte, že ju milujem. Pre mňa tie slová majú totiž dosť vážny význam a nerozhadzujem ich okolo seba ako zrno holubom. Dnes keď mi baba povie, že ma ľúbi, ja jej odpoviem, že ja ľúbim aj zmrzlinu.
Počítače sú fajn vec, ak si potrebujete pozrieť spoje MHD alebo si chcete diskrétne kúpiť análny vibrátor. Bohužiaľ je ale naša spoločnosť (a hlavne mladé generácie) tak zdegenerovaná týmto pohodlím, až mám strach mať deti. Čo z nich vyrastie? Omrvinkami obsypaní emo-tlustoprdi snažiaci sa zaujať svoje neexistujúce okolie tým, že budú každých päť minút písať na Twitter o tom, že majú depresiu z nedostatku pozornosti?
Mám kamarátku, ktorú keď sme nedávno volali s partiou von, tak sa na nás vyprdla, lebo vo WoWku práve mali nejakú veľkú grillovačku, či čo. Ďalší kamarát sa cez internet zoznámil s nejakou Američankou a už rok a pol spolu chodia…háčik je v tom, že sa nikdy osobne nestretli. Tiež poznám jedného debila, ktorý píše články o web stránkach a myslí si, že na to zbalí nejakú sexi šprtku.
V podstate som chcel povedať toľko, že ľudia sa postupne presúvajú zo skutočného sveta do toho virtuálneho, kde sú možno mnohé veci oveľa jednoduchšie ako v realite, ale celé je to tak nemastné-neslané, až sa mi z toho pretáčajú budíky. Za chvíľu to tu bude vyzerať ako vo filme Surrogates. Ďakujem pekne, ale takú budúcnosť ja nechcem.
Nebuďte ako niektorí ľudia a neseďte celý deň za počítačom. Vyhoďte si Facebook a Pokec zo záložiek, odostrite si okná, vybehnite na čerstvý vzduch a stretnite sa s kamarátmi, ktorých ste už roky nevideli inak ako na obrazovke počítača… Ale načo vám to vlastne hovorím? Tí z vás, ktorí majú vlastný rozum, to už dávno robia a tí, čo ho nemajú, dobre vám tak.
Svoj prejav by som rád ukončil vtipnou anekdotou: Sedí počítačový maniak za počítačom, horlivo ťuká do klávesnice, keď sa zrazu strhne: „Pane Bože, veď ja som závislý od počítačov! … Niekde tu o tom niečo musí byť!“ Hahaha… *cvrčky* Hm… Ok!
Tweet