Ideálna krása – nič pre mňa
Nebudem chodiť okolo horúcej kaše a poviem to hneď na začiatok – mám rád reálne baby. Mám rád pehami posiatu tvár, mám rád sem tam nejaký ten faldík na brušku, mám rád jemné vrásky okolo očí, mám rád aj nejaké to materské znamienko na mieste, kde by ste ho najmenej čakali. Pre mňa je ideálna žena ako heavymetal – šťavnatá, komplikovaná a dokonalá svojou nedokonalosťou. Bohužiaľ sa to dosť odlišuje od dnešného zaužívaného ženského ideálu. Asi som sa mal narodiť o 30-40 rokov skôr.
Často počúvam reči rôznych žien a dievčat o tom, ako sme si my muži vytvorili ten spomínaný ideál a úbohé slečny a panie teraz musia trpieť pre krásu, ktorú my muži tak úpenlivo a nástojčivo požadujeme. Na druhej strane ale od svojich kamarátov zase nepočúvam nič iné ako sťažnosti na to, aké sú tie baby dnes oničom a všetky na jedno kopyto. Jeden by chcel bacuľku, druhý zase babu čo sa neholí a tretí je na zrelé ženy po štyridsiatke. A to nemám len týchto troch kamarátov, každý má svoj názor a ideálnej žene sa teda ani jeden nepodobá.
Kto teda vymyslel tento ideál? Boli to muži, ktorí požadujú až nereálne dokonalú krásu? Alebo to boli ženy snažiace sa za každú cenu upútať svojho vysneného princa na bielom koni (alebo červenom Ferrari)? Ja sám nepoznám na túto otázku odpoveď, a tak to radšej nechám tak. V konečnom dôsledku je aj tak úplne jedno, kto za to môže. Výsledok je tak či tak rovnaký, a tým sú ženy trpiace bulímiou a podstupujúce nespočetné plastické operácie, zatiaľ čo páni sa neotočia za babou, pokiaľ nemá aspoň trojky prsia a uniformu školáčky z japonského porna.
Každý rok dávajú asi na všetkých televíznych staniciach nejakú súťaž krásy. Ich cieľom je nájsť ideálnu ženu, teda aspoň čo sa krásy týka. Či je vzdelaná (alebo aspoň či nie je úplne vymletá) už moc ľudí netrápi. Hlavne nech už začne promenáda v plavkách. Úspešné budú všetky tie súťažiace, ktoré majú nad 175cm, pod 50kg a aspoň trojky kozy. Taká postava snáď ani nie je fyzicky možná, teda aspoň nie v tejto dimenzii vesmíru, v ktorej žijeme.
Keď už sme pri tej postave, tak mi niekto vysvetlite, ako ľudia prišli k tomu magickému a celosvetovo uznávanému trojčísliu 90-60-90. Samozrejme, že pekná žena má pás užší ako hrudník a boky, ale kto pre Boha živého rozhodol o tom, že ideálne miery musia byť práve tri okrúhle čísla? To ma chcete presvedčiť o tom, že keď príroda tvorí novú ženu, tak sa snaží o to, aby jej miery boli deliteľné desiatimi? To čo je za sprostosť?! Len preto, že tie čísla sú pekné a ľahko sa pamätajú, to ešte neznamená, že výsledná postava bude dokonalá a krajšiu nevymyslíte. Milé dámy, zamyslite sa nad tým trošku a uvedomte si, kvôli akej blbosti držíte diéty, makáte v posilke a kupujete si rôzne prípravky a pomôcky na skrášlenie vašej postavy. Ja byť vami, tak už by som sa na to dávno vysral.
Nesnažte sa vyzerať ako modelky z rôznych prestížnych módnych prehliadok. Hovorí sa, že žena má mať krivky a má ju byť za čo chytiť. Ja mám rád rici aj cici. Modelky sú presný opak toho – nemajú krivky, ale hrany a už vôbec ich nie je za čo chytiť. Ja by som žiadnu modelku v posteli mať nechcel, to si radšej ľahnem na radiátor, bude to pohodlnejšie. Podľa mňa celá tá popularita modeliek a snaha dievčat (hlavne tých mladých) podobať sa im asi netkvie v tom byť chudá a vytapetovaná od hlavy po päty, ale skôr v tom byť na titulke nejakého ženského časopisu. Tie ale čítajú väčšinou ženy, takže vzniká otázka: Kvôli komu vlastne chcete byť dokonale krásne? Kvôli nám mužom? Alebo sa chcete len vytiahnuť pred ostatnými príslušníčkami vášho pohlavia?
Niektoré baby v snahe priblížiť sa k obrazu dokonalosti, ktorý im niekto vtĺkol do hlavy, nevedia kedy prestať a kde sú hranice zdravého rozumu. Ja sa priznám, že sa mi páči, keď sa vie baba pekne namaľovať, ale mám na mysli decentný make-up, ktorý iba zakryje drobné nedostatky. Určite sa mi nepáči, keď baba vyzerá ako vosková figurína. Aj tvár otlačená od vankúša a s ešte zalepenými očami vie byť krásna, keď sa na vás ráno milo usmeje.
Ešte ďalej to vedia dotiahnuť expertky obracajúce sa na „pomoc“ plastických chirurgov. Nemám teraz na mysli to, že si žena dá narovnať krivý nos alebo mierne zväčšiť ploché prsia. Mám na mysli už extrémnejšie procedúry ako rôzne kolagénové injekcie do pier, po ktorých babe ostane namiesto úst kačací zobák. S takým sa ja bozkávať nechcem, ble. Ani prsia natlakované silikónom na prasknutie mi tiež nič nehovoria. Ako si môžu dotyčné „sexbomby“ myslieť, že je to príťažlivé? Ja som útle chlapča a keby som takou kozou dostal po hube, asi by mi zlomila sánku.
Tváre vyťahané až po temeno hlavy, obočie úplne vytrhané a následne dokreslené do tvarov, aké ani Picasso nevymyslel…to je návod na krásu, veľa šťastia. Aby ste potom nedopadli ako Jocelyn Wildenstein.
Ženy z časopisov, reklám a filmov sú možno príťažlivé na pohľad, ale poviem vám úprimne, ja by som takú za priateľku nechcel. Určite by som bol veľký čávo medzi kamarátmi, ale tým to hasne. Takej baby by som sa nemohol ani dotknúť, lebo by som ju ešte náhodou pokazil a už by taká krásna nebola. Navyše zobudiť sa vedľa nej na druhý deň ráno a zbadať tú tvár bez akýchkoľvek čŕt, to by ma asi dosť vystrašilo. Niečo také som už zažil a zopakovať si to veru nepotrebujem. Radšej nech je baba prirodzene škaredá ako neprirodzene pekná.
Prečo sa ale celý čas bavíme len o vzhľade? Aj povaha je dôležitá (a u mňa ešte viac ako výzor). Problém je, že z televíznej reklamy či fotky v časáku povahu danej „modelky“ nespoznáte. Ja mám bohužiaľ zo života skôr také skúsenosti, že pekne vyobliekaná štýlová atraktívna baba je dobrá ako prívesok na kľúče. Akonáhle ale otvorí hubu, je mi na blití. Tým teraz nechcem odsudzovať všetky pekné a zároveň inteligentné baby (kde sa schovávate?), česť výnimkám. Len ma trápi, že často stretnem nejakú peknú slečnu, ale keď sa jej prihovorím, tak ma hneď prejde chuť. Samé sedlácke a vulgárne výrazy, o nejakom slušnom a spoločenskom správaní nemá ani poňatia.
Raz som bol s jednou sexi kočkou v reštaurácii a keď sme odchádzali, tak ja ako správny gentleman som jej chcel pomôcť obliecť kabát a krava na mňa prekvapene kukala: „To čo robíš?!“ Všetci na mňa pozreli ako keby som sa jej snažil ten kabát ukradnúť. To bolo prvý a posledný krát, čo som sa s ňou bavil. Tiež som mal šťastie na sliepku, ktorá ma mala za debila, keď som jej otvoril dvere na aute. Celý kameň úrazu asi spočíva v tom, že peknú babu chce každý chlap, takže ona nemá problém získať čokoľvek, o čo si zažiada (ak pri tom trošku našpúli pery a nahodí smutný výraz číslo 4). Nič ju nenúti naučiť sa nejakému slušnému správaniu a etikete. Tie, ktoré príroda neobdarila nadpozemskou krásou, sa musia snažiť získať si pozornosť muža svojou inteligenciou, humorom, prirodzeným šarmom a charizmou.
V dnešnom svete je to bohužiaľ tak – krása je kľúčom do všetkých dverí a veľké cecky a plné pery vedia bez problémov otvoriť každú peňaženku. Ja už som sa poučil a hoci sa aj naďalej budem otáčať za školáčkami z japonského porna, na rande pozvem už len takú babu, ktorá bude mať zmysel pre humor, slušnú výchovu a bude sa s ňou dať baviť o čomkoľvek…a dvojky mi úplne stačia 😛
Tweet