8, 212, 14, 9, 78, 50, 39…je to úplne jedno

Tí z Vás, ktorí denno-denne cestujú do školy, do práce alebo za babkou do nemocnice električkou, autobusom alebo trolejbusom určite dôverne poznajú „krásy“ mestskej dopravnej hromady. Ja osobne trávim v prostriedkoch MHD pomerne dosť času. Nie že by sa mi to tak strašne páčilo, ale je to ešte stále efektívnejšie. Veď sa skúste o pol ôsmej ráno previezť autom z Ružinova do Karlovky a potom si to isté zopakujte električkou a zistíte, o čom hovorím. Nie len, že sú počas dopravnej špičky električky rýchlejšie ako hnačka, ale sú aj lacnejšie. Za tých pár korún, ktoré dáte na lístok, by ste určite spotrebovaný benzín nezaplatili. Všetci vieme, že logika nepustí a Vám už teraz musí byť jasné, že všetko má svoje pre a proti. Teda aby som sa vyjadril presnejšie, všetko má svoje pre a PROTI. No a ja Vám teraz porozprávam niektoré zo svojich zážitkov z prostredia našich krásnych verejných dopravných prostriedkov.

Jedno leto som sa viezol v 50ke smerom do Auparku. Celá atmosféra sa niesla v znamení skupinového sexu. Keďže to bolo v lete, všetci boli zaparení ako pazuchy anglickej kráľovny a tlačenica bola tak hustá, že som nevedel, či mám vo vreckách svoje alebo cudzie ruky. Na zastávke Malá Scéna sa odohrala malá scéna. Autobus zastavil, ľudia vystúpili a ďalší ľudia nastúpili. No a vtedy sa spamätal jeden zrejme trochu senilný deduško a začal sa nervózne predierať medzi upotených ľudí smerom k dverám. Už stál na schodoch a na tvári určite cítil vánok sviežeho vzduchu a vôňu slobody, ale v tom momente ho pricvikli zatvárajúce sa dvere a dedo ostal zakliesnený medzi nimi. Ja už som len čakal, kedy sa autobus pohne a dedko bude mať adrenalínovú prehliadku Bratislavy. Našťastie pre uja sa ale ozvala akási staršia pani a panicky vykrikovala na vodiča: „Pane Bože, privreli ste ho! Privreli ste ho! Šak otvorte tie dvere pre Boha živého!“ Šofér otvoril dvere a dedo predviedol ukážkový face-plant medzi ľudí čakajúcich na zastávke. Vyzeralo to naozaj nepríjemne a ja som čakal už len na kaluž krvi okolo jeho hlavy. Dedo sa však postavil a s tvárou zamračenou ako anglické počasie odišiel. Asi to bol dedo Chucka Norrisa.

Raz som sa vracal z mesta električkou, je tomu už pár rokov. Pamätáte si ten úsek pri Mraziarenskej ulici, kde autá idúce smerom do mesta prechádzali cez koľajnice na druhú stranu? No tak presne tam sa jedna ženská rozhodla, že sa na poslednú chvíľu otočí do protismeru. Ona by to pravdepodobne aj stihla, ale asi si neuvedomila, že z opačného smeru sa môže rútiť auto. Jej slepačí mozoček si to stihol uvedomiť až keď už bola na koľajniciach. No a teraz babo raď! Nechám do seba naraziť dvojtonové auto, ktoré má brzdnú dráhu niekoľko metrov? Alebo sa nechám napichnúť na ťažné zariadenie 25-tonovej električky, ktorá má brzdnú dráhu dlhšiu ako týždeň pred výplatou? Ja by som si vybral to auto, ale pipine asi tie jej zváračské okuliare zatienili myseľ a vyriešila to naozaj inteligentne. Zastavila tak, aby predok auta trčal do vozovky, ale zadok bol pritom stále na koľajniciach. Auto to ešte stihlo ubrzdiť, ale električka už nie a oceľovým nárazníkom ho trafila do oblasti pravého zadného svetla. Viem to presne, pretože som práve vtedy stál na schodoch predných dverí a videl tú kolíziu z asi metrovej vzdialenosti. Šofér električky to našťastie ubrzdil len pol metra v kufri auta, takže k žiadnym vážnym zraneniam nedošlo. Vtipná bola scénka, keď pipinka vystúpila z auta a mávala rukami na všetky strany a ja som sa len škodoradostne usmieval.

Dosť nepríjemná nehoda sa stala jednej dôchodkyni v autobuse v Petržalke. Bábina sa chystala vystúpiť cez predné dvere. Samozrejme, že už na predošlej zastávke sa musela dvíhať a predierať sa pomedzi ľudí cez celú dĺžku autobusu aj s obrovským nákupom z miletičky. Keď už bola pri predných dverách, autobus zrazu prudko pribrzdil a tetuška, ktorá sa síce držala pevne, ale len svojho nákupu, skočila šípku rovno dolu schodami do priestoru predných dverí. Autobusár to uvidel a zastavil, zatiaľ čo obetaví ľudia ju odtiaľ vyťahovali za kriku pohoršených dôchodcov. Celá tá nehoda vyzerala naozaj nepríjemne a ja som myslel, že si pri tom zlomila väz, ale našťastie skončila Eliška „len“ so zlomeným zápästím a odretým čelom. Nabudúce už asi pôjde nakupovať s ruksakom a nie igelitkami.

Iná situácia sa odohrala v električke, niekde zhruba pri Botanickej záhrade smerom do Karlovky. Elina bola preplnená až po okraj. Sedel som na sedadle proti smeru jazdy, hneď pri predných dverách. Keď tak teraz nad tým premýšľam, tak pri tých predných dverách sa toho deje asi najviac. Cez ne na zastávke nastúpil starší pán a na rukách držal asi 8-ročného chlapca. Postavili sa priamo predomňa. Ešte som ani nestihol vstať, aby som ich pustil sadnúť si, ten malý zasran začal do mňa zúrivo kopať a nezrozumiteľne vykrikovať. Ja som bol v šoku, nevedel som, či mám naňho začať aj ja nezrozumiteľne vykrikovať, jednu mu vlepiť alebo to ignorovať. Našťastie to dedo rýchlo spozoroval a otočil sa s krpcom tak, že na mňa nedočiahol. Malý strašne nariekal a celkove pôsobil nervózne a kričal, že chce vystúpiť, ževraj to tam nemôže vydržať. Mal som pocit, že som sa stal obeťou jeho záchvatu klaustrofóbie, a tak, aby som nezhoršil situáciu, radšej som držal hubu. Dedo s chlapcom sa potom presunuli niekde inde, čo bolo fajn, ale mohol sa aspoň ospravedlniť.

Jedného večera som išiel z domu do mesta. Nastúpil som do električky v zadnom vozni a sadol som si na dvojsedadlo hneď oproti dverám. Hneď na nasledujúcej zastávke sa cez tie isté dvere začal predierať dnu nejaký chlap. Podľa toho ako sa tackal a ako smrdel mi bolo hneď jasné, že je poriadne naliaty. Oblečený mal hrubý špinavý kabát a celý bol zarastený. Proste ožratý bezdomovec. Dúfal som, že sa nerozhodne sadnúť si vedľa mňa. Osud má ale zvláštny zmysel pre humor. Chlapík zakopol o posledný schod a ja už som sa len bezmocne mohol pozerať, ako sa na mňa rúti. Na moje šťastie sa mu podarilo nespadnúť mi do náručia, ale rovno predomňa k mojim nohám. Keby to bola nejaká pekná slečna, tak by som jej hneď pomohol na nohy a oprášil jej zašpinenú blúzku, ale v tomto prípade som bez váhania skočil na nohy a rýchlym krokom som sa presunul na zadný koniec električky. Odtiaľ som už iba pozoroval, ako sa pánko dezorientovane dvíha zo zeme. Neviem prečo, ale ľudia v MDH na mňa radi padajú, ako zistíte neskôr.

Moja cesta trolejbusom zo Zochovej na Kramáre bola tiež zaujímava…teda zaujímavá asi takým spôsobom, ako správy na Jojke. Najprv si ich chcete pozrieť, ale ostane Vám po nich zvláštna pachuť v ústach. Toho dňa som spolu so svojim bývalým spolužiakom niesol jeden svoj starý počítač na Kramáre. Sedeli sme vedľa seba na dvojsedadle v prednej časti trolejbusu, keď cez predné dvere (zase tie predné dvere) nastúpila podivná dvojka. Obaja tmavšej pleti, v stredných rokoch, značne zanedbaní a s výrazom v tvári, ktorý hovoril: „Daj mi pokoj, lebo ti vrazím kudlu do prdele!“ Snažili sme sa ich s kamarátom ignorovať, ale v tom sme prepočuli chlapíka, ako vraví, že on si nepotrebuje sadnúť, že on už sedel dosť. Keď sa chytil tyče, na ruke som zbadal vytetovanú nahú ženskú – typické krčmové tetovanie, ktoré vyzeralo, akoby si ho tam sám nakreslil modrou fixkou. Ženská naňho stále čosi pokrikovala, on stále nervóznejším hlasom kričal naspäť na ňu, a potom sa otočil smerom k jednej pani, ktorá sedela pri okne za šoférom, zavesil sa na tyč nad ním a oboma nohami jej kopol smerom do tváre, pričom sa jeho nohy zastavili len pár centimetrov od nosa tej pani. Ja by som sa na jej mieste asi posral, ale ona sa tvárila, ako keby sa nič nestalo. Možno že sa aj jej ušlo trochu kakaovej pomazánky na spoďároch, ale hrdinsky to nedala na sebe vidieť. Nepovedala ani slovo. Ja by som si na toho magora asi tiež hubu radšej neotváral. Vlastne keď si to teraz tak uvedomujem, nikto tam radšej nepovedal ani slovo.

Keď som sa raz v zime ponáhľal do školy, počasie bolo ako v americkom filme odohrávajúcom sa na Sibíri. Cez metelicu nebolo vidno na tri kroky, vietor hučal a ohýbal koruny zasnežených stromov, babičky poletovali vzduchom a autá sa šmýkali po cestách ako kocky masla na rozpálenej panvici. No proste počasie, ktoré by eskimáci nazvali „zlé“. Sedel som v električke v zadnom vagóne nad zadnou nápravou. Práve sme prechádzali cez „esko“ na križovatke Záhradnícka-Jégého. Ja som sa náhodou pozeral von oknom smerom na zem, keď zrazu celou električkou prudko trhlo a z nápravy podomnou vyleteli iskry. Najprv som si myslel, že sa električka vykoľajila, ale tá pokračovala ďalej. Po pár metroch sa to isté zopakovalo, ale tých iskier už bolo „trošku“ viac. Všetci sa nervózne obzerali okolo seba až kým elina nezastavila na najbližšej zastávke. Vtedy som ucítil nepríjemný smrad spáleniny a vzápätí som si všimol, ako sa spod sedadla, na ktorom som sedel, valia kúdoly dymu. Už som len čakal na vyvierajúcu magmu spod mojej rite. V tú ranu som bol na nohách – smer exit. Nakoniec to dopalo tak, že električka musela byť odtlačená inou a ja som meškal len pol hodinu. Ešte že tá naša MHD je tak spoľahlivá.

Aby to nevyzeralo, že verejné dopravné prostriedky sú len plemenišťom nešťastia, nepohodlia a zlých náhod, pridávam aj jednu veselú príhodu. V jeden nádherný jarný deň, keď som išiel zo školy domov, v električke medzi zastávkami Trnavské mýto a Záhradnícka (ktorú ja nazývam Geriatrická) zaznela stará známa hláška: „Vážení cestujúci, kontrola cestovných lístkov.“ Vtedy som si uvedomil, že už druhý deň mi neplatí električenka a keďže som si zabudol pri nastúpení  cviknúť lístok, čaká ma interview s Adolfom Revízorom. Šofér veľmi dobre vedel, že gestapo je na palube jeho korábu, a tak sa vliekol slimačím tempom na ďalšiu zastávku, len aby revízor mal dosť času na prešacovanie každého pasažiera. Môj prvotný nekľud sa začal meniť na nervozitu a čím viac sa revízor blížil človek po človeku ku mne, začal som pociťovať značné napätie ritného zverača. Už keď revízor kontroloval chalana stojaceho vedľa mňa, ja som mohol riťou cvakať stovky klince. Vtedy som si všimol, že revízor sa s chalanom už nejako podozrivo dlho vykecáva a už mi bolo jasné, že nie som jediný, kto si dnes zabudol cviknúť lístok. Po tom, ako som uvidel, že neboráčik vyťahuje občiansky preukaz a električka práve zastavila na zastávke, moje rektálne kontrakcie ustúpili, a keď revízor spolu s jeho obeťou vystúpili von, dostavil sa ten pocit radosti, ktorý zažíva každý pár, keď to baba po týždňovom meškaní nakoniec predsa len dostane. Na záver by som chcel poďakovať neznámemu hrdinovi, ktorý sa za mňa nevedomky obetoval.

Ďalšia úsmevná a o čosi menej tragická situácia sa odohrala v autobuse číslo 180 (keď ešte jazdili z Kollárka do Petržalky) na Vianoce doobeda. Pri odbočovaní z Einsteinovej na Viedenskú cestu sa v poloprázdnom vozidle postavil malý fúzatý ujo a škodoradostne zahlásil: „Vážené dámy a vážený páni. Dovoľte mi, aby som Vám poprial šťastné a veselé Vianoce…kontrola cestovných lístkov!“ Kto povedal, že revízori nemajú zo svojej práce radosť?

Ešte jedna príhoda (tiež s revízorom) sa odohrala v trolejbuse 212 na Mierku (Hodžovo námestie). Sedel som pri cvikači lístkov, keď zrazu ku mne prišla nejaká načančaná pipina so zarasteným chlapom v dlhom prešíváku. Vysvetľovala mu, že ona si lístok chcela cviknúť, ale že prístroj nefungoval a ona už nestihla prísť k inému prístroju. To už mi bolo jasné, o aký podarený párik sa jedná. Revízor sa nechcel nechať oklamať a zobral tete z ruky lístok, aby jej dokázal, že ona je nemtavá a že prístroj je v poriadku. Strkal lístok dnu všetkými možnými smermi, pod kadejakým uhlom, až som mal z neho dojem, že si vo voľnom čase privyrába ako gynekológ. Nakoniec sa mu lístok nepodarilo označiť a tak sa nasral, dobrú mu natiahol tak, že mašinka sa otočila o 180 stupňov. Potom tam ten lístok strčil znova a voilà, revízor zvíťazil. Chudera ženská tam len zúfalo stála s nechápavým pohľadom v očiach. Asi preto sa revízor nad ňou zľutoval a povedal jej, že nabudúce nech sa snaží viac, ináč bude musieť zaplatiť pokutu za neoznačený cestovný lístok. Spravodlivosť nadovšetko.

…a keď už máme tú užasnú spravodlivú atmosféru, nesmiem zabudnúť ani na šoférov. Jeden expert, ktorý nás viezol v harmonikovej karose od Zošky na Einsteinovu, sa asi začítal do Nového Času a zabudol odbočiť pri Auparku dolu z nadjazdu a spamätal sa, až keď zastavil na ďalšej zastávke, na ktorú sa v prvom rade vôbec nemal dostať. Pokriky dôchodcov a ich hlasné vŕzganie kĺbov v ňom zlomili nevôľu a tak sa s odvahou Chucka Norrisa rozhodol s celou harmonikou cúvať proti smeru dopravy prichádzajúcej od Nového mosta. A aby sme sa pri tom nenudili, tak pre istotu celým autobusom kľučkoval krížom cez obidva jazdné pruhy, čím zablokoval nie len dopravu, ale aj tráviace ústrojenstvo niektorých babičiek, ktoré sedeli v zadnej časti. Nakoniec sa mu podarilo prekľučkovať až k zabudnutej odbočke, „mierne“ to reznúť cez obrubník a pokračovať vo svojej pôvodnej trase.

Ja osobne som bol účasníkom dosť nepríjemnej situácie. Mal som namierené do Auparku s jednou slečnou. Spoločne sme nastúpili do 50-ky a usadili sa úplne vzadu na dvojsedadle. Hneď na ďalšej zastávke nastúpilo dosť veľa ľudí a s nimi aj niekoľko dôchodcov. Tým samozrejme nechcem povedať, ze dôchodcovia nie sú ľudia. Moja slušná výchova zapípala a ja som babe naznačil, ze by sme sa mali postaviť, aby sme uvoľnili miesto starším. Vtedy sa holka prejavila a na plnú hubu a pre potešenie všetkých cestujúcich spustila: „Já nikoho nebudem púšťať, sadla som si sem prvá, nech si idú starí sadnúť dopredu na miesta pre invalidov. Pokiaľ nie je o barlách alebo neumiera, ja sa dvíhať nebudem. Nech si o sebe nemyslia, že celý svet sa posere, keď nastúpia starí!“ No a ja už som si len prial, aby som sa vyparil ako prd vo vetre. To bolo prvý a posledný krát, čo som s ňou bol vonku.

Posledná historka sa odohrala opäť v električke na Trnavskom mýte. Električka mala „červenú“ a tak stála na zastávke s otvorenými dverami. Cez prostredné dvere začal nastupovať (naschvál som nenapísal „nastúpil“) starý rozheglaný deduško, na ktorom bolo zjavné, že má problém udržať na nohách váhu svojho vlastného tela, nie to ešte dvíhať ich do schodov. Šofér už mal dávno vyraziť, ale musel čakať, kým dedko prestane blokovať priestor dverí svojim starým telom. Nakoniec sa ujko horko-ťažko vyštveral po schodoch (to už mal šofér opäť zákaz vjazdu do križovatky) a v momente, keď prechádzal od dverí k sedadlu pri okne oproti, šofér to už asi nevydržal a pohol električkou asi pol metra dopredu. To ale stačilo na to, aby úbohý deduško stratil rovnováhu a spadol…rovno na mňa! V prvom momente som bol rád, že ma neposlal k zemi so sebou, ale potom už mi bolo jasné, že ten sa sám nepostaví, a tak som ho začal dvíhať. Opäť v sprievode pohoršených dôchodcov. Veľmi by som sa chcel poďakovať iniciatívnej babičke, ktorá ma jej revmatickým lakťom odstrčila do úzadia a snažila sa svojim presušeným telom dvihnúť dedka sama. Tak som ju nechal užiť si svojich 15 minút slávy, a keď zistila, že s pánkom nepohne, tak som znova začal deda dvíhať ja. Jemu sa podlamovali nohy a ja som bol rád, že som ho ako tak posadil do sedadla. Všetci sa tvárili strašne pohoršene, asi preto, že som im pokazil zábavu a nenechal dedka ležať na zemi a kopať nožičkami ako prevrátená korytnačka. Korunu tomu ale ujko nasadil, keď sa len o zastávku ďalej rozhodol vystúpiť. Zase sa dve hodiny presúval od sedadla ku schodom. Najprv pravá noha, potom ľavá, potom zamával rukami a opäť spadol dozadu, ale naštastie len na zadok a ostal sedieť v priestoroch dverí. Ja som už rezignoval a tak sa dobročinnosti ujal iný pán, ktorý deda zdvihol a s pár hrejivými slovami ho poslal von z dverí.

Tak to vidíte, cestovanie v bratislavskej hromadnej doprave je možno v niektorých prípadoch efektívnejšie ako cesta autom, ale na to, aby ste sa z každodenného stresu v nej nezbláznili, musíte si zvyknúť na vysokú hladinu adrenalínu v krvi.